Zámorské plavby Európanov a nové obchodné cesty
Každú sobotu vám na Travelistane prinesieme v spolupráci s www.historickarevue.com zaujímavú historickú tému, ktorá nám priblíži menej známe dejiny nášho sveta. Tentoraz na tému ,,Zámorské plavby Európanov a nové obchodné cesty“
Obdobie neskorej renesancie, ktoré môžeme datovať približne do rokov 1450 – 1550, je aj storočím rozmachu moreplavectva a objavovania nových námorných ciest a nepoznaných krajín či celých kontinentov.
Odvážni kapitáni s odhodlanými námorníkmi vyrážali na dlhé a nebezpečné plavby, ktoré mali priniesť nové poznatky o vzdialených krajoch, ale tiež cenné komodity, ako bolo zlato, slonovina alebo rôzne druhy korenia.
Hoci Európania cestovali a objavovali cudzie kraje aj v antike a stredoveku, v období neskorej renesancie nastáva výrazná zmena v príčinách objaviteľských plavieb – do veľkej miery ich totiž iniciovala zvedavosť a túžba po poznaní sveta, ktoré sú vlastné duchovnému prúdu zvaného humanizmus. Spolu s humanistickým, na človeka orientovaným myslením a kníhtlačou patria zámorské plavby a nové geografické objavy k najvýznamnejším fenoménom dejín 15. a 16. storočia.
Portugalci – malý národ veľkých objaviteľov
Najväčší podiel na nových zemepisných objavoch mali v uvedenom storočí dve krajiny ležiace na Pyrenejskom pol- ostrove – Portugalsko a Španielsko. Pre objaviteľské námorné plavby tu totiž boli vytvorené vhodné podmienky: obe krajiny mali vďaka pobrežiam Stredozemného mora alebo Atlantického oceánu dlhú tradíciu moreplavectva, v ich prístavných mestách žili skúsení stavitelia lodí, vytvorila sa tu vrstva bohatého kupectva, ktorá podporovala plavby, u príslušníkov inteligencie rástla vzdelanosť a záujem o spoznávanie vzdialených krajín a morí, samotní panovníci mali záujem o objavenie nových morských ciest do krajín, z ktorých sa dovážal exkluzívny tovar ako slonovina, zlato, ebenové drevo, škorica, čierne korenie alebo muškátový oriešok. Zhodou okolností práve panujúci králi v Portugalsku a neskôr aj v Španielsku významne podporili jednotlivcov, ktorí mali odvahu plaviť sa do neznámych vôd a často aj výnimočné navigačné schopnosti, ktoré ich vyviedli z rozmanitých nástrah a nebezpečenstiev.
Na portugalskom dvore v Lisabone neboli zámorské plavby podmienené len čisto pragmatickými záujmami, ako bola túžba získať priamy prístup k zlatu, slonovine a niektorým koreniam, ktoré sa dovážali na severoafrické pobrežie a obchodovali s ním moslimskí kupci. K podpore moreplavectva viedol kráľov aj križiacky zápal, teda snaha zbaviť sa nepriateľského náboženstva – islamu. Portugalskí králi sa už v polovici 13. storočia oslobodili spod moslimského jarma, z krajiny vyhnali takzvaných Maurov a postupne upevnili svoje mocenské postavenie. V 14. a 15. storočí sa snažili potlačiť moc nepriateľského islamu aj mimo územia Portugalska. Spájali sa najmä s kráľmi susedného Kastílskeho kráľovstva, ale spoliehali aj na pomoc legendárneho kresťanského kráľa Jána, prebývajúceho kdesi v Afrike. S jeho pomocou chceli dobyť Jeruzalem a ďalšie pre kresťanov posvätné miesta. Kráľ Ján II. (1481 – 1495) dokonca ešte v roku 1487 vyslal dvoch šľachticov s cieľom nájsť jeho bájne kráľovstvo a nadviazať s ním spojenectvo namierené proti moslimom. Je potrebné priznať, že križiacky zápal bol jednou z príčin alebo motivačných faktorov portugalských zámorských objavov.
V čase prvých objaviteľských plavieb vládol malému kráľovstvu s asi miliónom obyvateľov kráľ Ján I. (1385 – 1433). Ján mal s anglickou princeznou piatich synov, ktorí boli odhodlanými nepriateľmi moslimov. Hoci Mauri boli z Portugalska vytlačení, sídlili v neďalekej severnej Afrike a ako obávaní piráti ohrozovali slobodu plavby v pobrežných vodách Atlantiku. V roku 1415 vypočul Ján I. naliehanie svojich synov a nariadil dobytie maurskej pevnosti Ceuta, ktorá ležala hneď oproti Gibraltáru. Ceuta bola tiež významným obchodným mestom a prístavom, končili v nej karavánové cesty smerujúce zo strednej Afriky cez Saharu na sever a z ďalekej Ázie po severnom pobreží afrického kontinentu. Príčinou výpravy proti Ceute bola síce tradičná kresťanská averzia voči islamu, ale portugalských dobyvateľov lákali aj obrovské zásoby tovaru nazhromaždené v skladoch Ceuty. Obliehanie pevnosti ťažkými strojmi si vyžiadalo na strane moslimov stovky obetí, Portugalci vraj mali vo svojich radoch len osem mŕtvych. Po zničení Ceuty a maurskej pirátskej flotily už Portugalcom nič nestálo v ceste, aby sa pustili do objavovania Atlantiku a severozápadného afrického pobrežia.
Pre Portugalsko bolo šťastím, že plavby podporoval nielen samotný kráľ, ale aj jeho synovia. Z nich bol v tomto smere najaktívnejší princ Henrich, zvaný Moreplavec (žil v rokoch 1394 – 1460). Hoci samotný Henrich sa nikdy nezúčastnil žiadnej zámorskej plavby, bol nadšeným organizátorom prvých portugalských prieskumov západného afrického pobrežia. Financoval stavbu lodí, najímal schopných kapitánov a lodivodov, ale zaslúžil sa aj o zdokonalenie navigácie a kartografie. V jeho službách boli totiž viacerí učenci, ktorí sa zdržiavali na jeho dvore v mestečku Sagres na samom juhozápadnom cípe Portugalska. Títo učenci boli aj židovského alebo arabského pôvodu, pretože voči ich náboženskému presvedčeniu nemal princ námietky. Henrich bol tiež veľmajstrom Kristovho rádu, ktorý vznikol z trosiek templárskeho rádu, a čiastočne využil finančné prostriedky tejto organizácie. Spočiatku sa portugalské lode púšťali len na kratšie plavby pozdĺž afrického pobrežia, postupne sa však kapitáni odhodlali plávať priamo na západ do málo známych vôd Atlantiku.
Prvé zemepisné objavy
V začiatkoch svojich plavieb Portugalci ešte nehľadali cestu do Indie, ako sa to zvykne tvrdiť. Skôr sa snažili spoznať severozápadné africké pobrežie a objaviť zlatonosné rieky Niger a Gambia, odkiaľ sa do severných prístavných miest dovážalo zlato. Prvé plavby sa uskutočnili už v roku 1416, ale lode sa odhodlali plaviť len okolo západného pobrežia Maroka a po pár desiatkach kilometrov sa vrátili do bezpečia portugalského pobrežia. Portugalci sa s podporou kráľov i Henricha Moreplavca plavili každým rokom ďalej na juh a postupne objavovali západoafrické pobrežie. Odhodlali sa však plávať aj ďalej ako na dohľad od pevniny. V roku 1419 znovuobjavil istý João Gonçalves Zarco ostrovy Porto Santo a Madeiru, ktoré dodnes patria Portugalsku. Madeira bola rýchlo kolonizovaná a ostrov s bohatou vegetáciou poskytoval materskej krajine najmä drevo, hoci neskôr sa stal známy najmä ťažkým červeným vínom.
Asi koncom 20. rokov objavil Diogo de Silves Azorské ostrovy (donedávna sa myslelo, že ich v roku 1431 objavil Gonçalo Velho Cabral), ktoré ležia zhruba 1 300 km západne od pobrežia Portugalska. Táto vzdialenosť svedčí o rastúcej odvahe námorníkov plaviť sa relatívne ďaleko od pobrežia. V roku 1433 iný kapitán Gil Eannes znovuobjavil Kanárske ostrovy pri marockom pobreží. I tie už boli Portugalcom známe, keďže ich objavili už v 1. polovici 14. storočia janovskí kupci. Eannesovi tiež patrí zásluha na prekročení „mentálnej bariéry“ v realizácii plavieb, ktorú dlhé obdobie nemohli portugalskí kapitáni prekonať. Bola ňou mys Bojador (dnes na území Západnej Sahary), mystický útes, za ktorým bol podľa povery rozšírenej medzi námorníkmi „koniec sveta“. Eannes sa raz preplavil popri obávanom myse v dostatočnej vzdialenosti od pobrežia, aby nevystrašil námorníkov, a tým sa mu ho podarilo oboplávať. Keď sa jeho loď vracala späť už popri pobrežiu, námorníci s prekvapením zistili, že sa plavili vo vodách južne od obávaného mysu.
Za mysom Bojador pomaly skončilo vyprahnuté pobrežie a námorníkom sa ukázala bohatá vegetácia západnej Afriky, veľké rieky a tiež prví čierni obyvatelia, s ktorými sa snažili obchodovať. Záujem mali najmä o zlato a niektoré druhy korenia, ktoré rastú aj v Afrike. Portugalci tento tovar vymieňali s domorodým obyvateľstvom za výrobky zo železa a drobné úžitkové predmety, ako boli nože, klince, hrebene, zrkadlá, hrkálky a zvončeky. Gil Eannes priviezol v roku 1444 do Portugalska aj prvých dvesto otrokov, ktorí však mali značnú mieru slobody, dokonca uzatvárali manželstvá so slobodnými Portugalcami. V roku 1456 Benátčan v portugalských službách Alviso da Cadamosto objavil Kapverdské ostrovy (západne od Senegalu) a dosiahol najzápadnejší výbežok Afriky. Výpravy postupom času smerovali ďalej a ďalej na juh a juhovýchod pozdĺž pobrežia Guinejského zálivu. Portugalci začali budovať na pobreží zálivu obchodno-vojenské stanice, zvané faktórie. Najväčšou sa stala pevnosť São Jorge da Mina (známa aj ako Elmina, dnes v štáte Ghana). V neskoršom období bola Elmina neslávne známa ako centrum obchodu s otrokmi, ktorí boli vyvážaní do Severnej a Južnej Ameriky.
V 60. rokoch 15. storočia bolo preskúmané pobrežie krajín ako Guinea, Sierra Leone a Libéria (tiež Pobrežie korenia), ktoré postupne objavoval kapitán Pedro de Sintra. V roku 1471 bola objavená Ghana (nazývaná ako Zlaté pobrežie), v roku 1472 Nigéria (nazvaná Pobrežie otrokov). Ako sa Portugalci blížili k toku zlatonosnej rieky Niger, vykupovali od domorodcov najmä zlato. V poslednej štvrtine 15. storočia každý rok z Afriky do Portugalska prišlo zhruba 10 – 15 lodí, každá s priemerným nákladom 2 000 uncí zlata (čiže takmer 57 kg zlata!). Afrika však nemohla poskytnúť niektoré z korení, ktoré sa dovážali len z ďalekej Ázie, preto sa portugalské zámorské plavby od polovice 15. storočia zamerali na objavenie cesty do Indie, kde chceli Portugalci korenie priamo nakupovať od dodávateľov z Ostrovov korenia (dnešná východná Indonézia), teda bez sprostredkovania arabských kupcov, ktorí si k nákupnej cene pridávali vysokú maržu.
Hľadanie cesty do Indie
V súvislosti s týmto novým cieľom portugalský panovník Ján II. vyslal v roku 1487 výpravu na čele Bartolomeom Diasom, ktorá mala objaviť morskú cestu do Indie. Na prelome rokov 1487 – 1488 Dias preplával okolo Mysu dobrej nádeje vďaka búrke, ktorá ho zahnala až na východné africké pobrežie. Na pamiatku tejto šťastnej búrky ho nazval Búrkový mys. Ale v pokračovaní plavby pozdĺž východného pobrežia kontinentu mu zabránila vzbura námorníkov, ktorí sa dožadovali návratu do Portugalska. Iróniou osudu bolo, že Dias v roku 1500 neďaleko od tohto mysu aj tragicky stroskotal, a to počas výpravy Pedra Álvaresa Cabrala do Indie. V tom istom roku ako začala Diasova plavba, vyslal kráľ Ján II. aj dvojicu cestovateľov – Afonsa de Paivu a Pêra da Covilhu – hľadať kráľovstvo legendárneho kňaza Jána.
Na dvore Jána II. sa nazdávali, že leží niekde na východe Afriky, možno na území dnešnej Etiópie. Paiva cestou do Etiópie zomrel, ale Covilhã sa po mori dostal až do Indie a navštívil tiež východné africké pobrežie. Asi začiatkom 90. rokov sa vrátil späť do Egypta, pričom ho šťastnou náhodou v Káhire zastihli ďalší dvaja portugalskí poslovia, takže im mohol odovzdať cenné správy o svojich poznatkoch z ciest. Covilhã sa následne vydal do Etiópie, kde si ho tamojší vládca tak vážil, že mu až do smrti bránil vrátiť sa do vlasti. Covilhã mal aspoň to šťastie, že ho tu v roku 1520 objavilo iné portugalské posolstvo a prinieslo o ňom správu do Lisabonu.
Diasovo oboplávanie južného cípu Afriky a správa od Covilhu viedli portugalského kráľa Manuela I. (1495 – 1521) k rozhodnutiu, aby do ďalekej Ázie vyslal ďalšiu výpravu, ktorá mala konečne preskúmať indické brehy. Šťastným rozhodnutím bol za hlavného veliteľa menovaný schopný vojak a námorník Vasco da Gama. Z lisabonského predmestia Belém vyplával na štyroch lodiach 8. júla 1497 a po vyše desiatich mesiacoch plavby sa 20. mája 1498 vylodil pri tzv. Malabárskom pobreží neďaleko mesta Kalikat (dnes mesto Kozhikode v indickom štáte Kerala) v západnej Indii. Miestny vládca, nazývaný zamorin, nemal o skromný portugalský tovar záujem, keďže z ďalekej Ázie a Číny k nemu plynul luxusný tovar. Od arabských kupcov však da Gama nakúpil za hotovosť rôzne koreniny (zázvor, škoricu, muškátový oriešok i čierne korenie), ktoré úspešne doviezol do Lisabonu. Najcennejšou však bola správa, že objavil námornú cestu do Indie. Hoci bola plavba do Indie a späť časovo veľmi náročná, priamy nákup korenia v Indii a jeho dovoz do Portugalska sa korune oplatil, preto už v roku 1500 kráľ vyslal do Indie ďalšiu početnú výpravu. Samotný Vasco da Gama vykonal ešte dve plavby do Indie – v rokoch 1502 – 1503 a v roku 1524, už ako panovníkom menovaný miestokráľ Indie.
Rast prestíže portugalského panovníka vďaka zámorským plavbám a objavom však vzbudil averziu v Španielsku, ktoré na základe diplomatického tlaku, a aj vďaka sprostredkovaniu dohody pápežom Alexandrom VI., prinútilo v roku 1494 Portugalsko k podpísaniu tzv. zmluvy z Tordesillas, ktorá stanovovala, že všetky objavené krajiny a ostrovy v Atlantiku sa budú medzi obe krajiny deliť nasledovným spôsobom: 370 leguí (asi 1 200 námorných míľ) na západ od Kapverdských ostrovov sa od severu na juh stanovila pomyselná čiara a všetko, čo ležalo smerom k Európe (teda na východ) malo patriť Portugalsku (takto mu pripadla neskôr objavená Brazília), všetko za touto líniou (teda západne od nej) malo pripadnúť Španielsku (napr. Mexiko). Španieli získali ale právo slobodne plávať vodnými plochami patriacimi podľa zmluvy Portugalsku, aby sa mohli spojiť s vlastným koloniálnym územím v Amerike.
Budovanie portugalského koloniálneho panstva
Na základe zmluvy z Tordesillas Portugalsku šťastnou náhodou pripadla Brazília, ktorú počas jeho plavby do Indie objavil v roku 1500 Portugalec Pedro Álvares Cabral. Je však možné, že ju zahliadli aj iní kapitáni, ktorí sa okolo juhoamerického pobrežia plavili pred rokom 1500. Portugalci sa však zameriavali viac na zabezpečenie obchodu s východoázijským korením, ktoré sa malo realizovať cestou tvrdého vyradenia arabskej konkurencie z obchodu s ním. Už v roku 1505 kráľ Manuel I. menoval šľachtica Francisca de Almeidu miestokráľom v Indii a poslal ho s 22 loďami dobyť niektoré významnejšie obchodné posty na východoafrickom a indickom pobreží. Almeida sa zmocnil prístavu Mombasa a ostrova Zanzibar na východe Afriky, po príchode do Indie obsadil mesto Kočín, ktoré sa stalo jeho rezidenciou. Potom sa šťastie od Portugalcov odklonilo a v niekoľkých bitkách boli porazení, aby napokon v roku 1509 zdrvujúco porazili spojenú flotilu Mamelukov z Egypta, Osmanskej ríše a sultána z Gudžarátu v bitke pri ostrove Diú.
Po Almeidovej smrti v roku 1510 sa miestokráľom stal bezohľadný Affonso de Albuquerque, ktorý úspešne ukončil portugalské výboje. Začiatkom roku 1510 sa neúspešne pokúsil o dobytie Kalikatu, ale o pár mesiacov neskôr už dobyl mesto Goa, ktoré sa stalo centrom portugalského panstva v Indii. Na Indickom polostrove získali Portugalci ešte územie Daman a ostrov Diú, ale v expanzii sa nezastavili. V roku 1511 sa opäť pod velením Affonsa de Albuquerqua zmocnili mesta Malakka (dnes Melaka) v južnom cípe Malajzijského polostrova, ktoré bolo centrom obchodu s korením v ďalekej Ázii. Odtiaľ bol už len krok k rozhodnutiu zabrať samotné „Ostrovy korenia“ (teda súostrovie Moluky, dnes tvoria časť štátu Indonézia), čo sa stalo v roku 1512.
Portugalci tak prevzali do svojich rúk nielen obchod, ale aj celkovú produkciu korenia v tejto oblasti. Postupne založili aj v Indonézii niekoľko opevnených osád, ktoré boli ich obchodnými i mocenskými bázami v tejto bohatej zámorskej kolónii. Portugalci sa takmer na sto rokov stali monopolnými vývozcami korenín z Indonézie do Európy, a to aj vďaka zničeniu moslimských obchodných postov v Ázii, ako bolo napríklad mesto Hormúz pri vstupe do Perzského zálivu. Ich monopol postupne oslabil obchodné republiky Janov a Benátky, ktorých bohatstvo a najmä mocenské postavenie v Stredomorí upadalo. V Európe dokonca aj Benátčania začali nakupovať korenie v Lisabone, i keď sa stále dovážalo aj do Egypta, kde však bolo drahšie.
Oneskorený nástup Španielska
Úspechy portugalských objaviteľov a rastúce bohatstvo i mocenský vplyv portugalskej koruny so závisťou sledovala susedná mocnosť – Španielsko. Španielsko sa nemohlo pustiť do zámorských plavieb skôr z dvoch vážnych dôvodov: krajina bola až do roku 1479 rozdelená na niekoľko samostatných kráľovstiev a časť jeho dnešného južného územia dokonca zaberal Granadský emirát, posledná bašta Maurov na Pyrenejskom polostrove. Až po spojení Kastílskeho a Aragónskeho kráľovstva sobášom medzi Izabelou Kastílskou a Ferdinandom Aragónskym mohlo kráľovstvo podniknúť sústredený útok na Granadu. Stalo sa tak v roku 1492.
Pád Granady bol jedným z dôležitých faktorov, ktorý podnietil prvú zámorskú plavbu Španielov. Je dostatočne známym faktom, že bohatstvo získané dobytím Granady – a azda aj nadšenie z tejto udalosti – prispeli k schváleniu a financovaniu plavby do Indie, ktorú kráľovským veličenstvám už dlhšiu dobu navrhoval istý Krištof Kolumbus. Kolumbus nebol Španiel, narodil sa v roku 1451 v Janove v rodine tkáča, ale po získaní námorných skúseností hľadal uplatnenie na cudzích dvoroch. Už roku 1478 sa pokúšal presvedčiť portugalského nástupcu na trón princa Jána (neskoršieho Jána II.) o ceste do Ázie západným smerom cez Atlantický oceán. Dopisoval si tiež s florentským astronómom a geografom Paolom Toscanellim (1397 – 1482), od ktorého dostal mapu, ktorá dokonca udávala približnú vzdialenosť medzi západnou Európou a ostrovom Cipango (teda Japonskom). Jeho návrhy boli však v Portugalsku zamietnuté, preto ho v roku 1485 opustil a odišiel do Španielska. Ale aj tu bol spočiatku neúspešný, hoci sa jeho nápad tešil podpore panovníckeho páru. Až v roku 1492, keď padla Granada, sa rozhodli kráľovské veličenstvá Ferdinand Aragónsky a Izabela Kastílska financovať jeho cestu do Ázie západným smerom. Je málo zdôrazňovaným faktom, že motiváciou pre objavenie západnej cesty do Indie bola pre Kolumba zamýšľaná križiacka výprava, ktorá mala oslobodiť posvätný Jeruzalem a ďalšie mestá vo Svätej zemi. Tento dôvod sa viackrát objavil aj v jeho denníkoch.
Začiatkom augusta 1492 vyplávali z prístavu Palos na juhu Španielska tri lode (Santa Maria, Pinta a Niña). Po pres- távke na Kanárskych ostrovoch sa ďalej plavili v neznámych vodách. Až 12. októbra asi o druhej hodine rannej uvidel námorník Rodrigo de Triana nízku pevninu, na ktorej ráno lode zakotvili. Bol to pravdepodobne ostrov Guanahani (nazvaný Kolumbom ako San Salvador, dnes v Bahamskom súostroví). Kolumbus pokračoval v plavbe po Karibskom mori, koncom októbra objavil severné pobrežie Kuby a 6. decembra ostrov Hispaniola (dnes na nej ležia Haitská a Dominikánska republika). Vážnou katastrofou bola strata vlajkovej lode Santa Maria, ktorá nabehla na plytčinu pri brehu Hispanioly a bola nepoužiteľná.
V januári 1493 sa teda Kolumbus vrátil späť do Európy na Niñe. Kvôli nepriaznivému počasiu doplával začiatkom marca do Lisabonu a až v polovici marca sa dostal do Palosu, odkiaľ vyplával. Jeho objavy vzbudili na španielskom panovníckom dvore vlnu eufórie, a tak mu ešte v tom istom roku poskytli prostriedky na ďalšiu plavbu do „Ázie“. Druhú cestu do Ameriky realizoval v rokoch 1493 – 1496 už na 17 lodiach a postupne objavil ostrovy Malých Antíl, Dominiku, Puerto Rico a Jamajku. Na Hispaniole založil prvú stálu osadu španielskych kolonistov a zasadil sa o kolonizovanie ostrova. Bohužiaľ, do tohto obdobia spadajú aj prvé konflikty s domorodými Indiánmi a snahy o ich zotročenie. Ťažká práca na prvých farmách, choroby, proti ktorým nemali Indiáni vytvorenú imunitu, ale aj cielené vybíjanie domorodcov viedli k ich postupnému vyhubeniu. Odhaduje sa, že na Hispaniole za 50 rokov klesol ich počet o 90 percent!
Tretiu objaviteľskú cestu uskutočnil Kolumbus v rokoch 1498 – 1500 na šiestich lodiach. Počas nej objavil ostrov Trinidad, ale dotkol sa aj juho- amerického pobrežia (na území dnešnej Venezuely). Na Hispaniole bol však uväznený španielskym emisárom a pre obvinenie zo zneužívania svojho postavenia bol v okovách poslaný späť do Španielska. Tam sa mu napokon podarilo obhájiť svoje pôsobenie na poste miestokráľa a v rokoch 1502 – 1504 viedol štvrtú objaviteľskú plavbu so štyrmi loďami. Počas nej objavil a preskúmal veľkú časť severného pobrežia Strednej Ameriky. V novembri 1504 sa Kolumbus vrátil do Španielska s podlomeným zdravím a v roku 1506 umrel v španielskom meste Valladolid.
Kolumbus si po celý život myslel, že objavil západnú cestu do Ázie, hoci už za jeho života sa ozývali hlasy, že objavil úplne nový kontinent. Tento kontinent bol Amerikou prvýkrát pomenovaný až v roku 1507 na počesť cestovateľa Ameriga Vespucciho (1454 – 1512) z Florencie, ktorý sa v rokoch 1497 – 1503 takisto zúčastnil ciest do Ameriky a publikoval o týchto cestách svoje zápisky. Objavenie Ameriky bolo významnou dejinnou udalosťou z viacerých dôvodov, najmä spoločensko-ekonomických. Je ale mylné myslieť si, že súčasníci tejto udalosti prikladali nejaký špecifický či prelomový význam. Charakteristickým je fakt, že v spomienkach španielskeho kráľa Karola I. (španielskym kráľom bol v rokoch 1516 – 1556 a u nás je známy ako cisár Karol V.) sa americký kontinent nespomína ani raz, hoci práve počas jeho vlády bolo vytvorené španielske koloniálne panstvo v Strednej a Južnej Amerike.
Cesta okolo sveta
Portugalské a španielske zámorské cesty a geografické objavy symbolicky korunovala prvá cesta okolo sveta, uskutočnená v rokoch 1519 – 1522 pod velením Portugalca v španielskych službách Fernãa Magalhãesa (používa sa aj zjednodušená podoba mena Ferdinand Magellan). Magalhães získal pre svoj návrh plávať do Indie západným smerom okolo Ameriky mladého Karola I., ktorý mu dal k dispozícii päť lodí s takmer 270-timi členmi posádok. Drvivá väčšina z nich sa do vlasti už nikdy nevrátila. Výprave sa podarilo prekonať veľmi nebezpečný prieliv medzi kontinentom Južnej Ameriky a ostrovom Ohňová zem (Terra del Fuego), ktorý je dnes známy ako Magalhãesov prieliv. Prieliv je plný zradných útesov, ale je charakteristický aj výrazným kolísaním hladiny pri prílive a odlive, náhlymi zmenami prúdov a absenciou vhodných miest na zakotvenie.
Po jeho prekonaní však posádku čakala omnoho ťažšia skúška v podobe plavby neznámymi vodami Tichého oceánu. Jediným šťastím bolo, že výprave prialo počasie a oceán, známy skôr svojimi nebezpečnými búrkami, bol neobyčajne pokojný, čo mu dalo jeho názov. Magalhães prirodzene nemal predstavu, aký obrovský je vodný priestor, do ktorého prenikol po preplávaní južného cípu Ameriky. K najbližšej pevnine sa jeho lode plavili takmer sto dní bez dostatočných zásob vody a potravín. Námorníci na lodi pochytali všetky potkany, ktoré sa predávali za niekoľko dukátov, po ich vyhubení si varili kašu z pilín a kožených súčastí lode. Aby nepomreli smädom, pili vlastný moč. Keďže trpeli nedostatkom vitamínu C z čerstvej zeleniny a ovocia, dostali skorbut, ktorý ich pripravil nielen o zuby, ale postupne viedol k smrti vyčerpaním. Tieto útrapy opísal vo svojej správe z cesty taliansky člen posádky Antonio Pigafetta.
Napokon sa Fernão Magalhães dostal až k Filipínam, kde sa však nezmyselne zaplietol do bojov medzi tamojšími kmeňovými náčelníkmi a bol zavraždený v jednom stretnutí (na ostrove Mactan). Velenie poslednej lode prevzal kapitán Juan Sebastián Elcano (aj del Cano). Ten priviedol žalostný zvyšok posádky, ktorú spolu s ním tvorilo osemnásť mužov, späť do Španielska. Oboplávanie Zeme sa však stalo významným medzníkom v ľudských dejinách, pretože prakticky potvrdilo guľatosť planéty Zem. Éra objavných námorných plavieb sa však prvými úspechmi len začínala.
Tento článok ,,Zámorská plavby Európanov a nové obchodné cesty“ vznikol v spolupráci s www.historickarevue.com.
Autor textu: Patrik Kunec
Páčil sa ti tento článok? Získajte zdroj základných informácií pre cestovateľov.
