Vybavovanie víz alebo ako sme ich získavali v 90. rokoch
Dnes má Slovensko jeden z najsilnejších pasov na svete. Čo to znamená? Že nepotrebujeme víza do viac než 140 krajín sveta a mnohé víza sa dajú vybaviť priamo na hranici bez toho, že by sme museli preukázať tony papiera, ktoré by dokazovali náš záujem cestovať. Aj o tom je článok ,,Vybavovanie víz alebo ako sme ich získavali v 90. rokoch“.
Aj vďaka tomu, že sme členom EU, sa začal vízový proces veľmi zjednodušovať a svet nás začal vnímať omnoho ,,lepšie“. Dovtedy sa svet na nás pozeral ako na štát, kde sa unáša, vybuchujú autá a podobne. To bolo v čase, keď u nás bolo takzvané obdobie mečiarizmu, ktoré skončilo v roku 1998.
Do 2005 sme potrebovali víza takmer všade. Anglicko, Brazília, Ukrajina, Turecko, Thajsko, Kanada… Dokonca aj Fínsko zaviedlo pre Slovákov víza. Viem si predstaviť rozhorčenie niektorých čitateľov, že čo sme už také zlé mohli spraviť. Ale skúste sa na vtedajšie Slovensko pozrieť optikou 90. rokov a zistíte, že náš štát proste veľa pozitívnych signálov do sveta nevysielal. Skôr naopak.
USA
Veľa ľudí sa snažilo po 1989 pozrieť do Ameriky. Či už to bolo za rodinami (ich vízový proces bol často krát jednoduchší), alebo privyrobiť si, či len tak sa pozrieť zo zvedavosti.
Veľvyslanectvo USA chcelo čo najlepšie ochrániť svoj pracovný trh pred lacnou pracovnou silou. V tom období za 1 USD bolo aj 50 Sk (priemerný plat v 1998 bol cca. 10000 Sk). Preto si musel predložiť pri osobnom pohovore na veľvyslanectve xy dokumentov a dokázať, že sa nezaujímaš o prácu.
- Spiatočnú letenku (stáli okolo 35 000 Sk),
- Výpis z bankového účtu,
- Potvrdenie o práci na Slovensku,
- Kam a za kým chceš ísť (najlepšie bolo, keď si mal list od známych z USA),
- Tvoj rodinný stav a podobne.
Stávalo sa, že v jeden deň poslali aj všetkých uchádzačov domov, lebo im niečo chýbalo alebo nepresvedčili úradníka.
Napríklad moja mama dostala 10 ročné víza (to sa rovnalo zázraku), lebo na otázku, čo chce robiť v USA, odpovedala ,,Sadnúť si na kávu, pozerať sa na Brooklyn bridge a užívať si dovolenku.“ Tá odpoveď bola tak nezvyčajná, že príjemne šokovala úradníka. Ľudia si vymýšľali príbehy za kým idú a pritom nevedeli adresy, telefónne čísla atď. A ako sa vybavujú dnes? Pozri na článok tu.
Anglicko
Ten istý problém ako USA. Kopec papierovačiek, otázok a … Pracovníci ambasády mali za úlohu chrániť svoj pracovný trh pred veľmi lacnou pracovnou silou. 1 Libra bola vtedy za 70 Sk! Bola bizarná predstava, že keď si mal v Anglicku 150 libier, mal si vlastne priemerný plat Slováka. Aj z toho dôvodu si chcelo veľa Slovákov privyrobiť na svoje byty, autá atď. v zahraničí. USA bolo ďaleko (drahá letenka), ale Anglicko blízko (išlo sa dva dni autobusom Euroline).
,,Keď som išla na ambasádu, tak som musela vystáť veľmi dlhú radu. Niekedy aj 6 hodinovú a bolo jedno či prší, alebo sneží. Radšej som si ráno privstala, aby som tam bola už od 6:00 a tak stihla prísť na rad,“ zaspomínala si Radka, ktorá chodila pracovať ako aupair do Manchestru.
Izrael
Aj keď s touto krajinou sme mali bezvízový režim, na konci 90. rokov tu pracovalo až 100 tisíc Slovákov. Zbierali mango, pracovali v rešturáciách, alebo v mošavoch (niečo ako kapitalistické JRD). Ten, kto tvrdo makal, si vedel zarobiť za mesiac aj 80 000 Sk, čo bol takmer osem mesačný plat! Keď sa dozvedeli Slováci aké peniaze čakajú v Izreali a netreba víza, rozbehli sa do zeme zasľúbenej. Okolo roku 1998 však nastala situácia, že keď si na letisku v Tel Avive ukázal slovenský pas a nevedel si dokázať, že si prišiel za turizmom, vrátili ťa naspäť. Napríklad z 80 Slovákov (medzi nimi som bol aj ja), vrátili v jeden augustový deň na letisku 62 ľudí. Proste Slovensko malo povesť, že ich občania idú za prácou.
Rusko
Získať víza na konci 90. rokov bol vážne problém. Aspoň u mňa. Nebol internet, telefón nie vždy fungoval do Ruska a bol ešte poriadne drahý. Keď som chcel ísť v 1998 na Elbrus, musel som mať osobné pozvanie od niekoho. Vtedy neexistovalo, že vám pozývací list vybavila agentúra alebo hotel ako to je dnes. Muselo to byť ručne napísané pozvanie a odoslané poštou. Ak tam chýbal čo len jeden údaj (číslo bytu, telefónne číslo alebo niečo nebolo čitateľné), musel si si vyžiadať druhú žiadosť a poslať zas list do Ruska a kým ti príde odpoveď… to bolo čakania.
Stredná Ázia
Kazachstan, Uzbekistan, Kirgizsko, Tadžikistan, Turkmenistan a Irán. Do týchto krajín trvalo vybaviť víza aj 4 mesiace. Dnes potrebujeme víza len do Turkmenistanu, Iránu (vieš už dnes vybaviť po prílete) a Tadžikistanu (dnes už online – vtedy len v Moskve). Najťažší bol Kazachstan na veľvyslanectve vo Viedni, kde pracoval bývalý guliar, ktorý si z ľudí robil dobrý deň. Dával víza podľa toho, kto sa mu páčil alebo nie. Veľvyslanectvá boli vtedy hrady strachu. Ľudia sa niekedy veľmi báli. Nevedeli či budú úspešní a či je všetko pekne čitateľne napísané. Má fotografia správne rozmery? Nie som tam moc usmiaty? Alebo príliš zamračený? Poviem vám, víza do všetkých krajín trvali večnosť a behal som osobne na veľvyslanectvá týždeň čo týždeň. Neboli vtedy ani sprostredkovateľské agentúry a aj keby boli, tak sme chceli šetriť peniaze.
Víza sa platili osobne v US dolároch (nie ako dnes na transparentný účet v niektorej banke). Bankovky nesmeli byť natrhnuté, poškodené… A tie poplatky. Tam 50 USD , inde 80 USD (vynásobte si to krát 40 Sk a zistíte, že za jedny víza ste dali 1/3 priemerného slovenského platu).
Na druhej strane to malo jednu pridanú hodnotu. Keď som vošiel do uzbeckého Samarkandu, bol som tam takmer sám. Žiadni turisti a Registan som si vychutnával len a len pre seba. Ono zas komu by sa chcelo vybavovať tak komplikované víza.
Aj vďaka tomu, že som z generácie, ktorá keď chcela niečo vidieť, musela behať po veľvyslanectvách ako stepné motýle. Keď nám niečo chýbalo, museli sme sa vynájsť, vymyslieť si v tom danom okamihu nejakú ustrelenú historku (lebo ty si nechcel ísť naspäť a vybavovať všetko nanovo), hral si rôzne divadielka… Všetci, čo sme tam chodili, sme sa naučili veľkej improvizácii. Preto, keď som musel ísť na veľvyslanectvo Iránu vo Viedni minulý rok a chceli mi dať termín až za 3 týždne, spomenul som si na všetky tie fígle. A hľa, zafungovalo to. Dostal som termín na ďalší deň. Ale viete čo? Netrpím spomienkovým optimizmom. Som rád, že dnes sa to dá všetko krásne vybaviť a už nezažívate tú dehonestáciu niektorých veľvyslanectiev. Ale zas nefrflime, že dnes vyťukať online víza do počítača je komplikované a zoberie nám to maximálne 30 minút.
A mimochodom. Viete, čo všetko musí získať turista, keď chce prísť na Slovensko? To budete len pozerať 🙂 Ale o tom nabudúce.
Máš otázky na článok ,,Vybavovanie víz alebo ako sme ich získavali v 90. rokoch“? Daj do kometu a radi odpovieme.
Zaujali ťa z články o histórii cestovania? Pozri potom:
Ako sa cestovalo medzi rokmi 2000 až 2010
Cestovať v období, kedy nebol internet, mobil, aplikácie
Páčil sa ti tento článok? Získajte zdroj základných informácií pre cestovateľov.
