SOMÁLSKO ALEBO EXPEDÍCIA K NAJVÝCHODNEJŠIEMU BODU AFRIKY (6.ČASŤ)
Cesta z najvýchodnejšieho bodu Afriky do najbližšieho mesta menom Garowe trvala dva dni. Keď sme po dlhej prašnej ceste narazili na asfaltovú, ihneď sme zaspali. Už žiadne natriasanie, prach a pomalé hltanie kilometrov. Ako málo stačí k tomu, aby ste mali pocit, že prichádzate do civilizácie. Jedna rovná cesta, na ktorej sa ručička tachometra ide zblázniť od rozkoše. Namiesto 15 až vražedných 20 km/h na prašnej a kamenistej ceste odrazu 110 km/h – a ak sa vodič zblázni, aj 140 km/h!
Príchod do civilizácie menom Garowe je úchvatný. Odrazu vidíme pouličné osvetlenie, semafory, živý ruch na uliciach, počujeme hlasy z reštaurácií… Aký priepastný rozdiel oproti predchádzajúcim dňom. Tam niekde bohu za rohom zapadlo slnko a všetko sa ponorilo do čiernočiernej tmy. Tu zvíťazila elektrina a zábava. My však smerujeme do hotela, ktorý sa nachádza hneď vedľa budovy patriacej miestnej vláde.
Keď vojdeme do hotela s krásnou recepciou z mramoru, až vtedy pocítim, ako smrdíme a akí sme zaprášení. Na našich batohoch sídli hrubá vrstva prachu, oblečenie je prepotené a celkovo vyzeráme, že sme prišli odniekiaľ zo stredoveku. Recepčný rýchlo pochopí, že dnes sa nebudú vypisovať všetky potrebné dokumenty. Bleskovo nám podá kľúče. Otvorím dvere izby, vyzujem sa, chodím po čistej podlahe. Pôžitok! Rýchlo vojdem do kúpeľne pod osviežujúcu sprchu. Nijaká hadica zdvihnutá zo zeme, nijaká nedostupná studňa. Len otočím kolieskom na kohútiku a padá na mňa voda. Spomeniem si na príbeh z Nepálu. Istá rodina spod Himalájí sa dostala do hlavného mesta krajiny Káthmandu. Tri hodiny sa pozerali na zázrak menom sprcha. Každý z nich si to vyskúšal: niekoľkokrát pustil a zastavil prúd vody. Celá rodina sedela a pozerala na ten zázrak. Na moju otázku, čo ich na tom tak fascinuje, odpovedali s detskou radosťou, že o sprche doteraz len počuli. My sme nemali poriadnu sprchu osem dní a tešíme sa rovnako ako tá nepálska rodina.
V Garowe sme však len na skok aj z toho dôvodu, že sme tu boli minulý rok a zajtra chceme prejsť hranicu medzi Somálskom a Somalilandom, ktorý ako krajinu doteraz nikto neuznal.
Somálsko je od roku 1991, keď sa odohrala občianska vojna, rozdelené na niekoľko častí. Jedna z týchto častí – Somaliland – vyhlásila nezávislosť od centrálnej vlády v Mogadišu. Miliónová metropola Hargeisa však vydala nariadenie, a tak Somaliland získal svoju vlastnú menu, vlajku, armádu, územie. V zásade pôsobí ako samostatný štát. Chýba len jediné – uznanie od všetkých vlád sveta. De iure stále berú Somaliland ako súčasť Somálska, ale krajina si de facto robí, čo chce a ani samotnému Somálsku to až tak neprekáža. Somálsko totiž nemá silu zabrať Somaliland naspäť a Africká únia nechce Somaliland uznať. Prečo?
Najväčšou tragédiou čierneho kontinentu sú umelo nakreslené hranice, čo je dielo jednotlivých európskych koloniálnych veľmocí. V druhej polovici 19. storočia si lídri Anglicka, Nemecka, Francúzska, Belgicka a Portugalska sadli nad mapu a rozdelili si kontinent. Vôbec nerešpektovali jednotlivé národy, náboženské skupiny alebo krajinu; spájali často nespojiteľné. Dobre to vysvetlím na príklade Uhorska, v ktorom žili nielen Slováci, ale aj Chorváti, Maďari či Rumuni. Všetci však mali v rámci Uhorska vnútorné hranice, ktoré ich oddeľovali. Koľko bolo kriku rôznych národných dejateľov, keď maďarskí politici v 19. storočí vyhlásili, že Uhorsko je jeden národ?! Potom nastúpilo silné pomaďarčovanie a bolo po vnútorných hraniciach.
Spomenuté veľmoci nielenže spojili národy, ktoré nikdy spolu nežili, ale aj im nanútili svoj jazyk, náboženstvo a pomenovali územie, ktoré pod tým menom nikdy neexistovalo. Príkladom je Nigéria, v ktorej žije takmer 250 rôznych národností, ale ani jedna sa predtým tak nevolala ani nežila na takom území. Všetky tie názvy štátov okrem Etiópie sú výmyslami európskych veľmocí. Ich farbičky a perá kreslili hranice veľmi divoko. Keď sa pozriete na mapu Afriky, niekde uvidíte štátne hranice ako podľa pravítka. To pravítko bolo z Európy.
V roku 1960 vypukla mohutná dekolonizácia, mnohé krajiny získali nezávislosť a začali pracovať s tým, čo zdedili. Boli to umelé národy a názvy. Pridajte fakt, že sa nebudovali školy a v niektorých krajinách bola zámerne udržiavaná nevzdelanosť. Ak máte v krajine rozmýšľajúcu inteligenciu, tá vám môže neskôr narobiť problémy. Takto nejako uvažoval Rím a Londýn nad Somálskom. Netreba sa teda čudovať, že novovzniknutý štát nebol na nič pripravený. Žiadni úradníci, školy, infraštruktúra… Takmer nič. Prečo potom do toho išli? Mohli radšej čakať. Lenže mali obyvatelia Somálska veriť Francúzsku či Anglicku, že budúcnosť bude lepšia, ak sa k ich krajine doteraz správali tak povýšenecky? Veril by Slovák v roku 1918 Budapešti, že všetko bude odrazu ináč? Dal by Slovák ministrovi školstva druhú šancu, že slovenčina prenikne do všetkých škôl?
Somálčania majú svoju vlasť aj na území dnešnej Etiópie, ale vedia, že Africká únia bude chcieť udržať tieto hranice. Prečo? Lebo by nastal chaos nad chaos. Všetky tie umelé krajiny s umelými názvami by sa začali deliť podľa toho, kde žije jeden či druhý národ či kmeň. Nastala by vojna. Somaliland prosto len využil občiansku vojnu v Somálsku a v roku 1991 sa oddelil. Kto ho uzná? Nikto. Je to nechcené dieťa, ktorému sa však darí lepšie ako samotnému Somálsku. A tam zajtra smerujeme. Do krajiny, ktorá neexistuje a keď sa vám niečo stane, žiadne zastupiteľstvo vám nepomôže.
Pokračovanie nabudúce
Prvý diel cestopisu si viete prečítať tu
O svojich cestách píšem aj v knihách. Najnovšiu knižku si môžete aj s podpisom kúpiť tu.
Chceli by ste ísť s nami na poriadnu expedíciu? Čo tak do Čadu krížom cez Saharu?
Páčil sa ti tento článok? Získajte zdroj základných informácií pre cestovateľov.
