SOMÁLSKO ALEBO EXPEDÍCIA K NAJVÝCHODNEJŠIEMU BODU AFRIKY (4.ČASŤ)
Ak sa pozriete na mapu Afriky, vo východnej časti uvidíte povestný roh, ktorý patrí Somálsku. Aj keď to na prvý pohľad vyzerá, že to je najvýchodnejší pevninský bod Afriky, verte, že nie je. Ide o druhý najvýchodnejší pevninský bod, ten prvý si chceme pozrieť o pár dní. Láka nás aj miesto, kde sa Indický oceán stretáva s Červeným morom. Nájdeme tu napríklad starý taliansky maják. Uvidíme, čo ešte, lebo keď sa pýtame domácich, koľko zaberie cesta, respektíve vzdialenosť 95 km, tak ani nevedia. Jeden vraví, že o päť hodín tam prídeme, druhý je skeptický a tretí hádže čísla len tak, ako sa mu páčia. Ako som spomínal, nikto z našich domácich na tom mieste nebol, nemôžeme sa na nich hnevať. Vidíme, ako sa snažia spraviť všetko pre to, aby expedícia bola úspešná. Hneď ako niekam dorazíme, už pozerajú motory, dolievajú benzín… prosto všetko kontrolujú. Viem si teraz predstaviť pozorného čitateľa, ktorý si povie, že veď to je normálne a takto sa to robí. Áno, ale nie v tejto časti sveta, kde veci plynú inak. Sami sme prekvapení a dávame domácim najavo, že si to nesmierne vážime. Všade, kam prídeme, sa ani nenajedia dovtedy, kým všetko neskontrolujú. Pritom majú nárok si po náročnej jazde ľahnúť a na všetko sa vykašlať.
A koľko nakoniec trvalo 98 km? 13 hodín tvrdej jazdy. Pre istotu sme vstali o tretej ráno, aby sme mali čo najviac časovej rezervy. Prvé kilometre nám napovedali, že toto bude iná masáž a kto sa večer nevyspal, teraz to nedobehne. Na veľkých kamenných výmoľoch lietame v aute ako čínske draky a držíme sa všetkého, čo je poruke. Doteraz som si myslel, že najťažšia cesta bola z Hargeisy, hlavného mesta Somalilandu do Džibutska, ale môj rebríček ťažkých ciest si musím upraviť. V aute sa víri prach, lepíme sa o sedačku a skákavým krokom sa snažíme dostať k dnešnému cieľu. Keď si spomeniem na istého šoféra, ktorý povedal, že východ slnka budeme vítať v cieli, len sa smutne uškrniem. Východ slnka sme síce zažili, ale 78 km od cieľa. Napriek tomu bol krásny. Vystreli sme chrbty, nafotili gýčové zjavenie sa slnka, nadýchali sa čerstvého vzduchu bez prachu a hlavne sa trochu prešli. Cítil som motor v celých nohách a povedal som šoférom, že idem po ceste a nech ma tam niekde vyzdvihnú. Povedal som po ceste? No, niečo tu postavili Taliani v roku 1925, ale odvtedy sa toho nikto nedotkol a cesty sa nechali napospas miestnym podmienkam. Viete si predstaviť kvalitu vozovky v krajine, kde je dlhá občianska vojna alebo občianska neposlušnosť.
Práve pri prechádzke si uvedomím tú krásu okolo seba. Vysoké dramatické skaly, do ktorých narážajú nielen silné morské prúdy, ale aj mraky, ktoré vytvárajú menšiu inverziu. Skalné previsy sa nad nami nakláňajú a vyzerá to, že každú chvíľu niečo spadne. A niekde tu je naša cesta. Nechcem si predstaviť, čo by sa stalo, keby tu zapršalo. Naše štvortonové autá síce zvládnu všetko možné, ale keď vidím, ako sa pri niektorých úsekoch nakláňame a vzdialenosť medzi kolesom a okrajom strmého zrázu je len pár centimetrov… Len prehltnem a pozerám sa radšej pred seba.
Je 9.00, máme za sebou šesťhodinovú jazdu, prešli sme 45 km a zastavujeme na mieste, kde by sme sa mohli najesť. Už z veľkej diaľky vidíme záliv, kde sa črtá malá rybárska chatrč. „Tam by sme sa mohli najesť,“ oznámi Ali a pohladí si škŕkajúce brucho. Domáci sa vždy spoliehajú, že jedlo sa nájde, respektíve že vždy narazíme na nejakú usadlosť. Spočiatku som trval na tom, aby sme si vzali väčšie zásoby, ale tu som ich neprehovoril a neskôr som im dal za pravdu. Vždy sa niečo našlo a čím boli podmienky primitívnejšie, tým bolo jedlo lepšie. Tentoraz sme si dali čierny sladký čaj s plackou à la čapati. Mali ste vidieť, ako sme to zhltli. Ani nie tak od hladu ako preto, že skvelo chutili. K tomu sme dostali tuniaka, cibuľu a nejaké korenie. Domáca pani, ktorá vlastnila slamenú chatrč, sa len pozerala na hostí z ďaleka a netušila, že dnes jej biznis pôjde tak skvelo. „Kedy ste tu mali zákazníkov?“ pýtam sa a ona mi ukáže na prstoch jednej ruky, že asi tak pred piatimi dňami a boli to rybári, ktorí prišli na miestnu pláž. Ukáže prstom, kam. My sa automaticky pozrieme na záliv a odrazu zaregistrujeme krásnu bielu pláž s tým nechutným tyrkysovým morom. Aj by sme doň skočili, ale nemáme čas a nevieme, koľko by nám to trvalo. Rýchlo dojedáme a vyrážame za naším dobrodružstvom.
Okolo jednej popoludní prichádzame k ďalšej dedine, kde sa pýtame miestneho starostu na cestu. Namiesto odpovede nám pridelí svojho syna ako pomocníka. Ani neviete, ako sme si všetci vydýchli, lebo terén začal byť pieskový a cesta čoraz neschodnejšia. Mali sme posledných 12 km a už som bol nastavený tak, že si to v tom piesku odšliapem. Ale vďaka miestnym otáčame autá a ideme smerom, o ktorom sme si mysleli, že sa tadiaľ vôbec nedá prejsť. A naozaj. Odrazu sa ručička na tachometri posúva viac doprava a kilometre k cieľu sa skracujú. „Vidím ho!“ zakričím ako malé dieťa a ukážem prstom na miesto, kde by mal stáť starý taliansky maják.
Niekedy si vravím, že krajšia je cesta za cieľom ako samotný cieľ. Pri takýchto cestách neviete, či vám to vyjde, či sa niečo nepokazí, niekto neochorie. V Somálsku ešte riskujete, či vás niekto neprepadne. A červík pochybností vás plynulo nahlodáva. Ale teraz už viem, že sa tam dostaneme. Autá sa zastavia asi dva kilometre od cieľa a my si to pekne odšliapeme strmým zrázom k cieľu.
Po tridsiatich minútach stojíme na druhom najvýchodnejšom pevninskom bode Afriky, kde sa stretáva Indický oceán s Červeným morom. Tam niekde za horizontom naľavo je Jemen a Omán, asi tak 300 kilometrov predo mnou je krásny ostrov Sokotra a úplne napravo je veľký Indický oceán. Stojíme na vysokom brale a kocháme sa tou krásou. Neviem, ako som si toto miesto predstavoval, ale páči sa mi. Aj ten starý taliansky maják, ktorý už doslúžil a asi ho už nikto nikdy neopraví. Jediné, čo výrazne odoláva zubu času je mramorový nápis v taliančine, kto a kedy ho dal postaviť. Ešte hodinu sa tu prechádzame, pozeráme a tešíme sa. Jeden cieľ sme dosiahli a pred sebou máme ďalší. Ale o tom nabudúce 🙂
Prvý diel cestopisu si viete prečítať tu
O svojich cestách píšem aj v knihách. Najnovšiu knižku si môžete aj s podpisom kúpiť tu.
Chceli by ste ísť s nami na poriadnu expedíciu? Čo tak do Čadu krížom cez Saharu?
Páčil sa ti tento článok? Získajte zdroj základných informácií pre cestovateľov.
