Slovák, ktorý prešiel 3000 kilometrov dlhý trek v Patagónii
Počuli ste o diaľkových turistických trasách? Vedeli ste, že na Slovensku sa stávajú čoraz populárnejšie? Kde všade sa dá takto trekovať a čo na to potrebujete? V rozhovore na Travelistane vám to prezradí sympatický Slovák Matúš Lašan. Príjemné čítanie rozhovoru „Slovák, ktorý prešiel 3000 kilometrov dlhý trek v Patagónii“.
Ako si začal s diaľkovými trekmi?
Prišlo to postupne. Na vysokej škole som sa začal venovať fotografovaniu krajiny a timelapsom. Prišiel som však na to, že viac ako fotografie samotné ma baví cesta k nim. Túry, prespávanie na kopcoch, nočné pochody… Uvedomil som si, že by som toho chcel viac a tak vznikol nápad ísť na diaľkový pochod. Bavilo ma spoznávať Slovensko a vedel som, že ho chcem precestovať čo najlepšie. Preto bola Cesta hrdinov SNP jasnou voľbou. Potom to už šlo samé, po SNPčke mi vŕtalo hlavou, aké by to bolo prejsť nie niekoľko stoviek, ale tisíc kilometrov a keď som ich prešiel, vedel som že chcem ísť zas.
Koľko diaľkových trekov si prešiel? Koľko kilometrov máš v nohách a koľko dní si strávil celkovo na trekoch?
Ako som už spomenul, prvá bola SNPéčka, čo je cca 760km. Potom Te Araroa Trail (TA) na Novom Zélande – 3000 kilometrov. Greater Patagonian Trail (GPT) v Čile a Argentíne z ktorého sme prešli 2662km a medzi dlhšie záležitosti by som zaradil aj najdlhšiu turistickú trasu Poľska – Glowny Szlak Beskidzki (GSB), ktorá má 500 km. Dokopy je to takmer 7000 kilometrov a 271 dní na traili. Mám za sebou viac kratších trás napr. hrebeň Nízkych Tatier, Laugavegur a Fimmvorduhals na Islande, Lesní stezku Labské Pískovce a ďalšie treky v Alpách, Chorvátsku, Česku, Slovensku… Ale spočítať tie by už bolo nad moje sily.
Ktorý trail bol pre teba zatiaľ najlepší?
Povedal by som, že žiaden nebol horší. Všetky boli úplne iné a preto je ich ťažko porovnávať. SNPéčka bola krst ohňom, kde som veľa trpel a ešte viac sa naučil. Ta mi ukázala, že s týmto postihnutím nie som sám a že okolo diaľkovej turistiky, resp. thru-hikingu je ohromná komunita úžasných ľudí, ktorí nehľadia na to ako by sa „malo“ žiť a žijú si po svojom. GPT bola výzva vo všetkých aspektoch, na aké si spomeniem – fyzická, psychická aj kultúrna a je to určite zatiaľ to najťažšie, čo som podnikol. A GSB bola úžasná náplasť na lockdown a viac ako ostatné aj športový výkon. Vstať po mesiacoch z postele a potom rúbať priemerne 37 kilometrov denne bolí…
Sú pre teba výzvou prejdené kilometre alebo skôr oblasť?
Myslím, že thru-hiking je najlepší spôsob, ako do hĺbky spoznať akúkoľvek krajinu a miestnych ľudí. Po troch mesiacoch v Čile som dostal takmer panický atak, keď sme sa mali presunúť na dlhšie do Argentíny. Napriek tomu, že sme prišli bez španielčiny tak som ku koncu nemal problém komunikovať s miestnymi ako vysoko v horách, tak v civilizácii. Cítil som sa tam ako doma. Je pre mňa určite zaujímavejšie, keď trail prechádza oblasťou, ktorú stojí za to bližšie spoznať. Navyše kilometre sami o sebe nevypovedajú o ničom. V pralese v Andách sú oblasti, kde sú 2 kilometre za deň úžasný výkon a padol som po nich vysilený viac ako po 50tke v horách na Zélande, alebo kdekoľvek inde na svete.
V Patagónii si prešiel takmer 3000 kilometrov. Odkiaľ kam viedla cesta?
GPT vedie z hlavného mesta Čile – Santiaga a končí v dedine El Chlatén v Argentíne, pod stenami známeho vrchu Fitz Roy. Hlavný trail má cca 3000 kilometrov a okrem neho je k dispozícii mnoho alternatívnych a prieskumných trailov. Doposiaľ GPT v jednej sezóne nikto neprešiel. S manželkou sme sa pri našom pokuse rozhodli pre tzv. flip-flop. Keďže stredná časť je najľahšia, rozhodli sme sa ju nechať na koniec. Začali sme zo Santiaga a kráčali sme na juh až do úrovne Puerto Montt, odtiaľ sme sa prepravili do El Chaltén a začali kráčať na sever, opäť k Puerto Montt. Keď sme prešli posledným ťažkým sedlom pred dedinou Palena, už sme oslavovali. Dané sedlo bolo posledným na trase, ktoré nebolo zatiaľ zaznamenané na GPS a navyše sme mali informácie, že trail tam bol zničený masívnym zosuvom, čo sa nakoniec ukázalo ako mylná informácia.
V doline som po niekoľkých dňoch zapol telefón a zistili sme, že hranica s Argentínou je uzavretá, Argentína je v lockdowne a pravdepodobne to isté čaká aj Čile. Navyše sa nás ľudia zo dňa na deň začali báť a nezaujímalo ich, že sme v krajine už niekoľko mesiacov. Zatvárali pred nami obchody, nevedeli sme zohnať ubytovanie, zazerali na nás na každom kroku. Neostávalo iné, ako utekať domov, čo najrýchlejšie to šlo. „Kto sa však ponáhľa v Patagónii, len stráca čas,“ vravia domáci a môžem sa pod to podpísať. Dostať sa na letisko nám trvalo niekoľko frustrujúcich dní.
Z trailu sme prešli 2662 kilometrov, čo je zatiaľ najviac zo všetkých, čo to skúsili. Na posledných cca 400 sme mali viac ako dva mesiace času a väčšinu z nich tvorili vedľajšie cesty, bez akýchkoľvek technických prekážok. Pravdepodobne by stačili 2 týždne… Ale to je už dnes jedno.
Tvoj batoh váži koľko kilogramov? Počul som, že niekto trekuje aj so 6 kilovým batôžkom a niekto si berie aj 15 kg.
Momentálne je základná váha (bez jedla a vody) môjho batohu okolo 7,5 kilogramu. Stretol som ľudí, ktorých batoh vážil 3 kilá ale ja sa tak nízko nikdy nedostanem. Stále som okrem thru-hikera aj fotograf. Foto-výbava, aj keď ju okliešťujem na minimum stále nejaké to kilo váži. Okrem toho na GPT bolo nutné počítať s tým, že v prípade problému môže trvať aj niekoľko dní, kým ku nám dorazí pomoc. Aj v turisticky obľúbených ale menších dedinách vyzerá záchranná akcia tak, že sa dá dokopy partia chlapov na koňoch a idú hľadať, kde ich pošlú. Preto sme mali so sebou obrovskú lekárničku aj sadu na opravu čohokoľvek, čo by nám mohlo pri poruche sťažiť ďalší postup. Na Zélande som so sebou niesol len sáčok s ibalginom a pásku.
Ako dlho si bol mimo civilizácie? (myslím tým, že bez nejakej podpory, musel si ťahať všetko a vedel, že nikde nie je čo si kúpiť)
Najdlhšia sekcia úplne mimo civilizácie mala 200 kilometrov a prešli sme ju za 7 dní. Bola to historická trasa medzi mestami Villa O’Higgins a Cochrane, ktorú miestny kovboji, nazývaní arieros alebo gauchos, využívali na presun dobytka omnoho skôr ako existovala dnes turistami obľúbená cesta Carretera Austral. Niekoľko usadlíkov na nej žije dodnes a stretnúť ich bolo jedným z najsilnejších zážitkov celej trasy.
Čo sa týka získavania zásob boli pre nás náročnejšie sekcie na severe. Často to bolo 600-700 kilometrov kedy sme nakupovali len v miniobchodoch, kde mali len drteného tuniaka v konzerve a čajové krekry. Ak bola k dispozícii múka, vyprážali sme si vlastný „chlieb“ a keď sme po horách videli pobiehať okrem kráv aj kozy, snažili sme sa nakúpiť syr od domácich. Dediny často pozostávali len z niekoľkých domov a boli sme radi aj za to málo, čo sa tam kúpiť dalo. Do niektorých z nich jazdí autobus len raz do týždňa a bola by obrovská strata času sa odtiaľ dostať do mesta a späť.
Cestuješ sám alebo to kombinuješ s kamarátmi?
Na SNPčku som vyrazil s Palim Lášticom a Majkou Tobákovou. V živote sme sa predtým nestretli ale zlanáril som ich na trail kvôli tomu, že som z neho chcel natočiť film. Na Zéland sa potom ku mne znova pridal Pali avšak po Severnom ostrove ho zradila noha a tak som Južný prešiel osamote. Na jeho konci som sa stretol s Aniou, ktorá je dnes mojou manželkou. Ak by som jej teraz povedal, že idem na trail sám, bol by som do minúty rozvedený 😊 Na GPT sme boli spoločne a bola to tak trochu svadobná cesta.
Keď niekto cestuje mimo civilizácie, tak musí počítať aj s pocitom, že sa niečo môže stať. Mal si nejaké obavy? Bál si sa? Ak áno kde?
Samozrejme riziko, že sa niečo stane je o čosi vyššie ako keď človek leží na gauči. Asi na všetkých trailoch boli situácie, kedy mi poriadne stiahlo zadok. Na SNPéčke nás vo Volovských vrchoch zastihla neskutočná búrka. Jeden blesk za druhým osvetľoval oblohu ako na diskotéke, do toho vytrvalý dážď a ohromné nárazy vetra. Boli sme v Úhornianskom sedle v starej maringotke ktorú kývalo zo strany na stranu a tieklo do nej z každej špáry. Na Novom Zélande som už na maringotku šťastie nemal. Stan som v búrke celú noc držal a zlomil sa tesne pred šiestou ráno. Rieky boli rozvodnené tak, že sme sa museli pochytať s ďalšími ľuďmi a prejsť ich spoločne.
Rozvodnené rieky boli najväčším problémom aj na GPT. Hlavne tie, ktoré boli plnené ľadovcami z okolitých sopiek sa dokázali v horúcich dňoch poriadne rozvodniť. Našťastie sme stále našli miesto, ktorým sa dalo relatívne bezpečne prejsť ďalej.
V Poľsku na GSB nás chytili dva dni prívalových dažďov a studeného, októbrového počasia. Cez deň sme sa nemohli ani na chvíľu zastaviť, lebo nám začala byť hneď zima a tak po väčšinu dňa sme len bežali, aby sme nedostali hypotermiu.
Našlo by sa toho asi omnoho viac. Aj po tisícoch kilometrov je pre mňa strach súčasťou každej výpravy a nemyslím si, že sa to niekedy zmení.
Ako tráviš čas medzi tvojimi projektmi a kam by si sa rád vybral najbližšie?
Návrat do bežného života je na thru-hikingu asi to najťažšie. Snažím sa ho zmierniť tým, že hneď po návrate začínam so spracovávaním všetkého, čo na trailoch vzniklo a vymýšľam čo s tým. Tak z SNPčky vznikol film 30 dní hrdinom, z Nového Zélandu kniha Araroa a z Patagónie pripravujem knihu aj film.
Plánovanie ďalších výprav je dnes náročné. Pôvodne sme chceli vyraziť pešo naprieč Európou od Čierneho mora po Atlantik, cez Dinárske hory, Alpy, Pyreneje a Camino de Santiago. Plán je však pravdepodobne nutné posunúť o rok, keďže prejsť pešo cez 16 krajín sa nám v súčasnej situácii zdá ako sci-fi. Náhradné riešenie sa určite nájde ale zatiaľ si nie sme istí, čo to bude.
Čo by si poradil niekomu, kto by chcel mať taký život ako ty?
Nie je nič jednoduchšie. Stačí zbaliť batoh, vyraziť a kráčať svojim tempom. Na Zélande som stretol rodinu so 6 a 9 ročnými deťmi, ktorí spoločne prešli celých 3000 km a rád to dávam za príklad všetkým, čo mi vravia, že sa to nedá. Nie je to určite jednoduché, ale keď sa chce, ide to za akýchkoľvek podmienok 😉
Matúš Lašan – Som fotograf a nadšený diaľkový turista, príležitostný autor a režisér. V roku 2016 som takmer skolaboval pri Ceste hrdinov SNP, no rok na to som ako prvý Slovák prešiel Te Araroa Trail na Novom Zélande. V roku 2020 nás s manželkou zastavila korona pred svetovo prvým prechodom Greater Patagonian Trail v jednej sezóne. Vyštudoval som Lekársku fakultu v Košiciach a pracujem ako (sezónny) doktor – rádiológ.
Ak máš otázky na článok „Slovák, ktorý prešiel 3000 kilometrov dlhý trek v Patagónii“, daj do komentu a radi odpovieme.
Páčil sa ti tento článok? Získajte zdroj základných informácií pre cestovateľov.
