Rozhovor: Mozambik – neobjavená africká perla

Kamarát Zdenko Somorovský je nadšencom krajín, kde sa hovorí portugalsky. Jeho dlhodobým snom bol Mozambik, ktorý sa mu splnil prednedávnom. Prečítajte si nielen zaujímavý rozhovor, ale aj fotografie, ktoré majú atmosféru a presvedčte sa, že Mozambik je africká neobjavená perla.

Prečo bol práve Mozambik tvoj sen? Čo si tam hľadal?

Do Mozambiku som sa chystal dlho. Tú myšlienku som v hlave rozvíjal asi 5 rokov. Mám totiž taký sen, navštíviť všetky bývalé portugalské kolónie. Žil som rok v Brazílii, kde sa to celé začalo. Fascinácia portugalským svetovým dedičstvom. Začal som ho vyhľadávať. Hneď po návrate z Južnej Ameriky som šiel navštíviť materské Portugalsko, kde sa moja láska iba prehĺbila. Potom nasledovala cesta do Indie a na Srí Lanku, kde portugalský národ stáročia budoval svoje nové tropické Portugalsko. Bolo nádherné ponárať sa čoraz hlbšie do ich kultúrneho dedičstva a objavovať stále nové súvislosti. A Mozambik bol prirodzene ďalší kúsok v mozaike. V mojich plánoch zohrával dôležitú úlohu. Azda najdôležitejšiu, pretože spájal Európu s Afrikou a Indiu s Arábiou. Dalším dôvodom je moja snaha kráčať v stopách Vasca de Gamu, oživiť jeho ducha na miestach, kde pôsobil a pozrieť si aké mesto vzniklo na Ilha do Mozambik, vďaka tomu, že sa tam na svojej ceste do Indie zastavil. Vieš o tom, že mal iba 28 rokov, keď sa mu to podarilo?

Ktoré mesto ťa z pohľadu histórie najviac prekvapilo?

Jednoznačne Ilha do Mozambique. Niečo tak úžasné sa len tak ľahko nevidí. Mám rád živé mestá, kde človek históriu cíti, nemusí ju ani vyhľadávať, ona sa na neho valí z každej strany. Predstav si krásny Lisabon a celý ho teraz presuň na malý ostrov, obklop ho Indickým oceánom, ostrovčekmi, postav pevnosť, domy, kostoly a kráľovský palác v typickej portugalskej architektúre. Doplň prístav, mólo, rybárov, drevené lode dhow s natiahnutými plachtami, naplň koše rybami, trhy exotickým ovocím, ulice zaplň Mozambičanmi, ktorých oblečieš do farebných šiat. Práve si v mysli postavil tropický Lisabon. A ten reálny ťa čaká na Ilha do Mozambik. Navyše, predstav si, že v jednom z tých domov žil najvýznamnejší portugalský básnik Luis Camoes, ktorý tu napísal časť svojho eposu Lusiadas. A ty ten dom navštíviš šepkajúc si jeho 400 rokov staré verše. Okrem toho, pamiatky nie sú takmer vôbec zrekonštruované, omietky odpadávajú, strechy sa rozpadávajú, okná chýbajú. Navštívil som tam najstarší kostol na južnej pologuli, postavený v roku 1522. A Martin, vieš ako ten kostol vyzeral? Mal som pocit, akoby ho Portugalci iba nedávno opustili. Priečelie sa rozpadalo, niektoré trámy ležali na zemi, chudák kostol ledva stál, ale vo vnútri bola posvätná atmosféra. A všade ticho. Podobne ako v obrannej pevnosti. Žiadne suveníry, ale ticho a trosky zabudnutých príbehov stratených v návale krvavých udalostí 20. storočia. Ja osobne mám rád, keď pamiatky vidím ešte nezrekonštruované, keď história smrdí. A tam je ju cítiť. Nejdem ti tu radšej opisovať pachy a vône mesta, ešte by to skončilo ako Italo Calvino vo svojej knihe Neviditeľné mestá. 

Našiel si pamätné miesta portugalských výbojov?

Našiel. Ikonickým bol kráľovský palác plný nábytku z Indie, africkej slonoviny, benátskeho skla a porcelánu z Číny a Japonska. Treba mať na pamäti, že Portugalci vytvorili v 16. storočí prvé námorné impérium na svete. Ich karavely dominovali oceánom a bohatstvo zámorských objavov prirodzene cez Mozambik prechádzalo. Najlepšie to bolo vidieť v mohutnej pevnosti, ktorá nebola nikdy dobytá. Stál som tam a premýšľal o tom, ako si na nej vylámali zuby Holanďania aj tvoji obľúbení Angličania. Ako v nej väznili afrických otrokov. Viac ako milión ich odtiaľto navždy vyviezli na plantáže do Brazílie a do Karibiku. Smutná časť koloniálneho príbehu.

Mozambik sa stane raz cestovateľská pecka. Čím prekvapí cestovateľa?

Už teraz je návšteva Mozambiku obrovským cestovateľským zážitkom. Má v sebe nespútanú silu, obrovský potenciál, je tam cítiť nádej na lepšie časy. Je to africká exotika s viac ako 2000 km dlhým pobrežím s nádhernými plážami. Také mesto Tofo je považované za raj pre potápačov. Podmorský svet je tam geniálny. Bol som si pozrieť aj národný park Gorongosa a ostal som očarený tou nespútanou energiou priviesť ho opäť k životu  – až 95% zvierat zahynulo počas občianskej vojny. Milovníci histórie zase nájdu koloniálne perly v Ilha do Mozambique, Mapute či Inhambane.

Mozambik je málo navštevovaná krajina. Ako berú miestni cudzinca? Je to tá odťažitá Afrika, alebo tá usmievavá?

Na stretnutie s domácimi som sa obzvlášť tešil. Rozprávam portugalsky, takže sa mi celkom rýchlo podarilo nadviazať kontakty. Z rozhovorov, stretnutí  a vizuálneho efektu krajiny som nadobudol pocit, že sa mi krajina podobá na Brazíliu, len akoby 40-50 rokov pozadu. Ľudia sú priateľskí, slušní, usmiati aj keď miestami zničení a otupení horúčavou. Ďalšia vec je, že  Mozambik patrí medzi najchudobnejšie krajiny Afriky. Treba si pripomenúť, že to je v podstate mladý štát. Získal nezávislosť v roku 1975 a hneď upadol do 16 rokov trvajúcej občianskej vojny. Chudobu som videl všade, ľudia sa v nej naučili žiť, lebo inak sa to ani nedá, ale udržali si svoju dôstojnosť. Až na cyklónom zničenú Beiru som agresivitu nevidel. Tam to bolo veľmi drsné, akoby tam nikto nevládol, iba anarchia. Všeobecne je cudzinec v Mozambiku rarita. Ak som potreboval poradiť, vždy mi podali pomocnú ruku. Vrátil by som sa tu kvôli ľuďom. Držím im palce!

Afrika je pre mňa tanec, spev, živelnosť. Našiel si aj toto v Mozambiku?

Africký spev má sprevádzal už od začiatku mojej cesty. Hneď ako som prekročil hranice s JAR som nastúpil do lokálnej chapy (minivan) do Maputa. Po každých 20 km nás zastavovali policajti a brali si od vodiča úplatok. Je tam obrovská korupcia. Domáce ženy v minivane začali spievať a nahlas sa modlili „Jesus,“ aby šoféra už nestopli. A tak sa aj stalo. Bola v tom krásna spontánnosť a silná viera. Páčilo sa mi to. V národnom parku Gorongosa som bol robiť reportáž o projekte spojenom s kávou, budovaním škôl a obnoviteľným farmárčením. Privítalo nás tam asi 30 detí, ktoré tancovali a spievali. Tanec, pohyb a spev majú proste v krvi. Bol to obrovský nával energie, až sa mi z toho zatočila hlava.

Ako sa tam cestuje po krajine? Je to také backpackerské alebo sa to dá zaradiť do kolónky ,,všetko v norme“

Musím uznať, že presun po krajine bol jeden z najťažších aké som zažil. Vnútroštátny let z Maputa bol pohodový, ale potom som sa zo severu na juh presúval viac ako 3300 kilometrov lokálnymi spojmi. Dospel som k názoru, že pre toho, kto nerozumie portugalsky bude cestovanie po Mozambiku veľmi náročné. Anglicky tam takmer nikto nerozpráva. Chodí málo autobusov, diaľkové spoje odchádzajú výhradne o 4 v noci. Sú to dlhé a únavné presuny. Ďalšia možnosť sú lokálne minivany na kratšie vzdialenosti. Sú lacné, ale nepohodlné a vyčerpávajúce. Udivovala ma schopnosť domácich využiť každý centimeter voľného priestoru. Do malej dodávky natlačia od 18 do 24 ľudí a cestuje sa tak aj 4 až 6 hodín. Z kufra trčia vrecia s čiernym uhlím, pod nohami som mal koberec z cukrovej trstiny a tašky plné fazule. Osobný priestor tam neexistuje. Veľa som sa v chape o krajine dozvedel z rozhovorov, ale vždy, keď som z nej po 4 hodinách doslova vypadol, bol som grogy. Obdivujem domácich ako to zvládajú. Ak chce niekto navštíviť iba hlavné mesto a nejakú pláž, tak z Maputa sa dá ľahko dostať do Tofo – plážovej destinácie, ale presúvať sa po celej krajine mi prišlo náročnejšie ako v Indii.

Koľko času treba na Mozambik?

Na to sa samozrejme ťažko odpovedá, keďže cestovanie je individuálne a každý ho vníma inak. Niekto leží rád na pláži a do toho si naplánuje nejaké kratšie aktivity. Iný chce vidieť čo najviac. Ale ak beriem do úvahy, že niekto si dá tu námahu a cestuje takú diaľku až do Mozambiku, tak nech plánuje minimálne so 16 až 21 dňami. Ja som tam bol 18 dní a bolo mi málo.

Mozambik to sú aj krásne pláže ala Zanzibar. Ktorá je pre teba tá naj.

Ja osobne nie som veľmi plážový typ. Mám rád dynamiku a pohyb. Avšak krásna pláž na kúpanie a potápanie bola v Tofo. Ešte viac sa mi páčila pokojná atmosféra vo Vilancule.

Málo ľudí vie, že Maputo nie je také klasické africké mesto, ale že je plné histórie, pamiatok… Tebe sa ako Maputo pozdávalo?

V Mapute som bol dvakrát. Raz na mňa pôsobilo veľmi opustene. Neviem či to bolo sobotou, ale mesto bolo prázdne. A tých pár ľudí, čo som na ulici stretol, odpočívali na zemi zdrvení horúčavou. Maputo má v sebe obrovský potenciál, sú tam niektoré pekné koloniálne pamiatky, pevnosť, staré uličky či Estacao Central, ktorá je jednou z najkrajších železničných staníc na svete. Je tam čo objavovať a nechápal som niektorých zahraničných blogerov, ktorí mesto opisovali v zlom svetle. Mne sa jeho ospalá atmosféra s miestnym trhom páčila. Druhýkrát som ho videl počas týždňa a to už bolo rušnejšie a oveľa živšie. Bary a kaviarne boli otvorené, servírovali portugalskú kávičku, koláč a pečivo. Ich dedičstvo tu zostalo. Navyše, Maputo je považované za miesto s perfektnou gastronómiou. Oplatí sa ho navštíviť. Cítil som sa tu veľmi príjemne.     

Čo by si odkázal váhavým ľuďom, čo sa predsa len boja sem ísť?

Písal som tu veľa o pozitívnych stránkach Mozambiku, ale rozumiem, že táto krajina stále nemá u nás najlepšiu reputáciu. Nedovolil by som si odporúčať cestovať do krajiny,kde by som sa ja sám necítil bezpečne. V Mozambiku som sa cítil,ale treba brať do úvahy, že krajina je po dlhotrvajúcej občianskej vojne ekonomicky  zdevastovaná, rozvíja sa pomaly, je tu chudoba, malária, AIDS, sem tam aj cholera, navyše na úplnom severe v oblasti Delgado, kde sa našli zásoby ropy sa opakujú teroristické útoky. Pred cestou si tieto veci treba zvážiť a vyhľadať si aktuálne informácie o bezpečnosti jednotlivých miest. Mozambik bol môj sen a ja som svoj sen nechcel donekonečna odkladať. Stále sa nájdu dôvody prečo nie, ale treba sa rozhodnúť a ísť si za tým, po čom naše srdce túži. Splnenie sna, totiž nie je nejaká bezvýznamná radosť, prchavý pôžitok, ale jeho realizácia robí z nášho vlastného života niečo úplné. Bez naplnených snov sa človek môže cítiť nedokončený a táto nedokončenosť nás môže prenasledovať až do smrti. Preto radšej neodkladať, ale realizovať.  Kto má obavy nech doma ďalej premýšľa, kto má odvahu, nech vykročí za svojimi novými nezabudnuteľnými zážitkami. Mozambik mu ich ponúkne plným priehrštím a navždy sa mu zapíše do srdca. 

Ak ťa zaujíma vidieť Mozambik, pozri cestovateľské rady sem.

Ak máš otázky na článok ,,Mozambik – neobjavená africká perla“, napíš do komentu a radi odpovieme.

Páčil sa ti tento článok? Získajte zdroj základných informácií pre cestovateľov.

POTVRDIŤ

súhlasím so spracovaním osobných údajov za účelom príjmania noviniek, špecialnych akcií a marketingových ponúk