Rozhovor: Dve mladé Slovenky o živote v Saudskej Arábii (1. časť)

Ako sa im v Saudskej Arábii žije? Čo ich do tohto moslimského kráľovstva priviedlo a či sú pravidlá voči ženám naozaj také striktné a obmedzujúce ako sa často hovorí? Všetko sa dozviete v rozhovore s dvomi sympatickými dámami, ktorým Travelistan položil veľa zvedavých otázok.

Veronika Charton Siteková (32) pochádza z dedinky Podbiel na Orave a vyštudovala Ekonomickú univerzitu v Bratislave. Vydala sa za Francúza, kondičného trénera futbalového klubu. Práve manželova práca ju zaviala do Saudskej Arábie. Prvýkrát tam prišla v roku 2013, potom mali 2 roky pauzu a zase sa tam vrátili.

Michaela Babicová (27) od roku 2013 žije v hlavnom meste Rijád so svojím manželom – Saudom a dvomi malými dcérami. Pochádza z Ružomberka a do Saudskej Arábie prišla už vydatá. Predtým pracovala v cestovnej agentúre sprostredkujúcej liečebné kúpele pre arabskú klientelu v Karvinej.

Veronika a Miša sa poznajú aj osobne. Stretli sa však až v Rijáde, kde obe žijú a pravidelne sa navštevujú.

Bežný človek sa do Saudskej Arábie dostane iba na základe pozvania. Podarilo sa vám už niekoho z domu pozvať?

Veronika: Zatiaľ sme nikoho nepozvali, ale chceli by sme, aby k nám vo februári prišli moji rodičia, pretože je to jedinečná možnosť ako trošku spoznať túto krajinu. Inak, povolenie na návštevu dostávajú bežne iba členovia rodiny.

Miša: Na návšteve už za mnou prišla moja mamina na rodinné víza. Saudskí colníci vtedy overovali môj rodný list, či je to naozaj moja mama. 🙂

Kde bývate?

Miša: Žijem v hlavnom meste Rijád, za čo som s odstupom času vďačná. Nachádza sa tu totiž tzv. DQ (Diplomatic Quarter), centrum všetkých ambasád, a to je spojené s mnohými aktivitami expatriotov. V inom meste bez krajanov by mi asi bolo ťažko.

Veronika: Bývame v tzv. compounde (rezidencia). V compounde žijú iba cudzinci a abaye sú tu, na rozdiel od normálneho života v Saudskej Arábii, zakázané, takže sa tu môžeme pohybovať ako v Európe. Každý compound je strážený vojakmi a každé auto, ktoré sa chce dostať dnu, je prísne kontrolované. Je to niečo ako zlatá klietka alebo väzenie, s tým rozdielom, že tu sme dobrovoľne. V compounde máme bowling, squash, tenisový kurt, viacúčelovú halu, telocvičňu, sauny, bazény. Športovať sa tu dá každý deň. V rámci služieb compoundu sú každý deň organizované aj tzv. shopping busy, ktoré podľa rozpisu chodia vždy do iných nákupných centier.

Čo je to abaya?

Veronika: Abaya je dlhá čierna róba, ktorú sú v Saudskej Arábii povinné nosiť všetky ženy, miestne aj cudzinky. Takže, keď idem von z compoundu, musím mať vždy na sebe abayu, no šatka na hlave nie je povinná. Keď som tu bola prvýkrát, všade chodila náboženská polícia, tzv. mutawovia, a napomínala ženy, aby si zahalili vlasy, hlavne v čase modlitby. Platilo to aj pre nás, cudzinky. Často som sa stretla s tým, že na mňa niekto hulákal a ukazoval prstom, nech si zakryjem vlasy. Niekedy to bolo naozaj nepríjemné, pretože nás občas napomínali za úplné malichernosti, napríklad za nalakované nechty na nohách alebo za to, že muž nemá mať na krku retiazku, lebo to je iba pre ženy. V roku 2016 však po jednom vážnom incidente kráľ výrazne obmedzil právomoc mutawov a už nemajú právo nikoho „buzerovať“. To je, aspoň pre mňa, veľká zmena, keďže si ma často vytipovali zrejme kvôli mojej svetlej pokožke, svetlým vlasom a modrým očiam.

Miša: Áno, teraz je to oveľa voľnejšie. Okrem toho, abaye sa už nosia aj farebnejšie. Pokiaľ ide o šatku, ja osobne chodievam so šatkou uviazanou iba vtedy, keď idem po vonku s manželom, pretože kultúra nepustí a čo keby nás niekto stretol. Ale keď chodím sama, tak vždy bez šatky a manžel o tom vie.

Vonku však stretnete cudzinky iba v abayi. Sýrčanky, Libanončanky aj vo farebných šatkách, Saudky v šatkách, ale aj v niqaboch. To sú také róby, keď vidíte žene iba oči. Sú aj ženy, ktoré nosia rukavice a cez hlavu majú prehodený závoj, takže nevidíte z postavy absolútne nič. To nás, Slovenky, inak vždy zaujímalo, ako si saudské deti spoznajú svoju mamu. Asi podľa kabelky. 🙂

Môžete chodiť po ulici samy bez doprovodu?

Veronika: Áno, môžem. Ale tu sa ľudia len tak neprechádzajú po ulici, nemajú tu totiž ani chodníky. Väčšinou sa chodí do nákupných centier alebo do parku. Saudi však chodia von až večer, keď zapadne slnko, čiže po poslednej modlitbe. Prípadne sa stretávame pri rôznych aktivitách, ktoré sú organizované prioritne pre ženy, ako sú napríklad coffee mornings a pod.

Ja často chodím aj ku kamoške Miše, ktorá je vydatá za Sauda a býva v súkromnej vile. Jej manžel a jeho rodina veľa cestuje, takže sú dosť otvorení voči cudzincom.

Miša: Ja sama s deťmi chodievam kade-tade bežne. Ale viem o rodinách, v ktorých ženy a dcéry nepustia samy ani do obchodu, iba so šoférom a musel by byť pri nich nejaký mužský rodinný príslušník, či už syn, synovec alebo brat. Mne však manžel dáva voľnú ruku, doma ma držať nechce.

Ako vyzerá váš bežný deň v Rijáde?

Miša: Keďže mám dve malé deti – trojročné a osemmesačné –, som s nimi doma. Väčšina rodín má k deťom slúžky, ale ja som to od začiatku odmietla. Určite však chcem ísť do práce, až podrastú.

Veronika: Do práce nechodím, keďže nemám pracovné víza. Zamestnanie pre ženy, ktoré je ako-tak ohodnotené, je v zásade rezervované Saudkám. Už niekoľko rokov tu prebieha tzv. saudizácia, v zmysle ktorej uprednostňujú pri zamestnávaní Saudov a nie cudzincov. Je tu síce dostatok pracovných pozícií v zdravotníctve, ale to nie je moja oblasť.  Našla som si však aktivitu. Vyrábam handmade pohľadnice, pretože tie sa tu v obchodoch nedajú kúpiť. Pred Vianocami som vyrábala aj vianočné vence a ozdoby spoločne s jednou kamarátkou Češkou. Predávame to na coffee morningoch, ktoré sú organizované compoundmi. Tie sú väčšinou určené iba ženám – cudzinkám, ktoré vďaka tomu môžu navštíviť rôzne rezidencie a nakúpiť na takýchto „trhoch“.

Inak chodievam cvičiť a plávať, chodím na nákupy a ku kamarátkam do compoundu. Keďže žijeme v hlavnom meste, často chodievam na rôzne akcie, ktoré organizujú jednotlivé ambasády, napríklad koncerty, kino, párty či vernisáže. Je to jediné miesto v Saudskej Arábii, kde dostať alkohol. Samozrejme, človek si za to slušne zaplatí. Napríklad taká párty na francúzskej ambasáde stojí 75 EUR/osoba, plus každý drink 7,5 EUR.

Raz som dokonca išla predvádzať modely abaye ako modelka pre jednu moderátorku, ktorá vo voľnom čase navrhuje abaye. Bolo to celkom zábavné.

Aký je to pocit žiť ako mladá Slovenka v moslimskej krajine?

Veronika: Je to tu úplne odlišné ako na Slovensku, či celkovo v Európe. Pre mňa ako katolíčku, to tu nie je jednoduché. Symboly iných náboženstiev sú prísne zakázané na verejných miestach, takže napríklad krížik alebo sväté obrázky mám pekne odložené v byte, kde bývame. V iqame (niečo ako občiansky preukaz) mám však uvedené, že som katolíčka.

Miša: Život v Saudskej Arábii asi nie je pre hocikoho. Musíte sa naučiť jednu vec, a to prijať ich kultúru takú aká je a neznervózňovať sa nad tým. Ja som vedela, koho si beriem aj s jeho náboženstvom. Ale nekonvertovala som. Môj muž mi sám povedal, že viera vychádza zo srdca a nemá cenu niečo siliť. Aj v koráne je napísané, že moslim sa môže oženiť so ženou ktoréhokoľvek abrahámovského náboženstva (islam, kresťanstvo, judaizmus). Samozrejme, saudská vláda môže mať svoje vlastné právne predpisy. Mimochodom, nedávno bol prijatý právny predpis, podľa ktorého musí mať muž – Saud minimálne 40 a nie viac ako 65 rokov, ak sa chce oženiť s cudzinkou. Nám trvalo niekoľko mesiacov, kým sme vybavili všetky potrebné dokumenty pre uzavretie manželstva.

V 2. časti rozhovoru sa dozviete, čo si Veronika a Miša myslia o Saudoch, aké parádnice sú saudské ženy a aké zaujímavé pravidlá musia dodržiavať.

Súvisiace články:

Krajiny, do ktorých sa nedostanete ľahko

Páčil sa ti tento článok? Získajte zdroj základných informácií pre cestovateľov.