Rozhovor: Cestuje po svete už 15 rokov

Mirka Badinská aktívne cestuje po svete už vyše 15 rokov a stihla navštíviť vyše 60 krajín. Počet krajín však nie je pre Mirku podstatný. Je netradičná v tom, že krajiny spája so zážitkami. Zažila okrem iného výstupy na najvyyššie hory niektorých krajín, pozorovanie goríl v Rwande či plávanie s rajami v oceáne. Travelistan sa porozprával s večne usmiatou a pozitívne naladenou Mirkou Badinskou.

Odkedy cestuješ a koľko krajín si navštívila?

Koľko? Vieš, že ani neviem? Ale keď sa pýtaš, tak to idem porátať… Vyšlo mi 66. Intenzívne cestujem asi od druhého ročníka na výške, bol to neslávny dvojičskovský rok 2001. Celkom presne si pamätám, že 11. septembra som bola v kašmírskom Lehu a keď som prišla oznámiť partii čo sa stalo, tak mi najprv nechceli veriť a potom zisťovali, či nemám halucinácie. Kým sme sa z Kašmíru vrátili naspäť do Dillí, tak stihol ešte aj skrachovať starý Swissair, od ktorého sme mali letenky, no rozhodne to nebola žiadna nuda!

Ktorá krajina bola posledná a čo ťa na nej prekvapilo?

Turkmenistan. Absurdná “krajinka” uprostred Strednej Ázie, ktorú aj sám dobre poznáš. Pri pohľade na Ašchabad zhora máš pocit, že toto snáď ani nemôže byť na našej planéte. Že tie mramorové vežiaky na púšti sú len fatamorgána. Pre koho sú tie prázdne šesťprúdovky? Pre koho je to najväčšie ruské koleso v uzavretej miestnosti na svete? Chcela som sa na ňom previezť, no nepremávali. Fascinujúce archeologické pamiatky ako Nisa alebo Merv, s minimom turistov. Prechádzať sa rozvalinami starobylého Mervu, kde kedysi Šeherezáda rozprávala svojich 1000 príbehov, je priam magické.

Rozhovor: Cestuje po svete už 15 rokov — V turkménskej Nisse

Už to nie je celkom tak, že nestretneš za niekoľko dní žiadnych iných cudzincov, pár tisíc víz ročne predsa len udelia… ale stále je to smiešne číslo. Budúci rok hosťujú Asian Indoor and Martial Arts Games, čo je ázijská verzia olympiády a som zvedavá, ako to vzhľadom na svoju prísnu vízovú politiku plánujú zrealizovať. Viem si celkom jasne predstaviť, že niektorí športovci jednoducho víza nedostanú alebo nestihnú vybaviť, čím sa zvýšia medailové šance domácich 🙂

Apropo, táto krajina je považovaná “nepriateľa internetu”. Napriek tomu som si však išla skúsiť kúpiť lokálnu simkartu, ako to bude fungovať. U jedného z oficiálnych operátorov na moju požiadavku odpovedala mladá Turkménka: “No viete, my máme trochu s internetom problém, ale….” Vzápätí na to si vypýtala môj telefón a nainštalovala mi do neho aplikáciu, ktorá mi zabezpečila prístup aj do tých služieb a aplikácií, ako napr. Facebook alebo Whatsapp, ktoré sú štátom blokované. Dobré, nie?

Bola si na všetkých kontinentoch, ale kam ťa to ťahá najviac a prečo?

No, tak ešte mi chýba Antarktída, ale tú si nechávam na staré kolená 🙂

Moje srdce patrí Afrike. Keď som tam bola prvýkrát v roku 2002, v Zimbabwe, tak sa mi musel kúsok odlomiť a zostal tam. To bola láska na prvé nadýchnutie, africký vzduch mi jednoducho vonia. Je to taká drsno-krásna citová záležitosť, ktorú proste slovami nevysvetlíš.

Často dostávam otázku, či sa nebojím. Mňa to nikdy ani nenapadlo, báť sa. Asi mi chýba pud sebazáchovy 🙂 Nebojím sa, ale ani nerobím blbosti. To čo by som nespravila doma, napríklad že by som si nenechala tašku voľne pohodenú na sedadle auta na parkovisku v Auparku, proste nespravím ani v Kapskom meste. Raz som strávila pol dňa v botswanskej “záchytke”, lebo do krajiny ma pustili bez víz, ktoré sa dovtedy dali kúpiť na hraniciach, ale potom s tým zrazu skončili. Po prehováraní do krajiny predsa len pustili pod tou podmienkou, že sa musím skoro ráno hlásiť na policajnej stanici. No a keďže som tam prišla neskôr, tak si ma tam nechali “vyžrať” si to.

A na tento plagát som mala celý čas výhľad 🙂

Tvoj najväčší cestovateľský sen?

Okrem toho, že sa mi za pár dní splní jeden sen – Irán, mám ešte zopár nesplnených cieľov. Severnú Kóreu napríklad 🙂 Veľkonočný ostrov – ale ten si nechávam, vzhľadom na to, aký je to malý ostrov, na nejakú špeciálnu príležitosť – napríklad na svadobnú cestu 🙂

Je toho ešte dosť! … ale úplne najviac by som si želala byť v koži objavovateľov, ktorí keď dorazili na africkú savanu videli prvý raz napríklad žirafu. A boli z toho celí úplne paf. Veď ju aj nevedeli poriadne pomenovať. Tak ju pomenovali podľa zvierat, ku ktorým ju vedeli prirovnať. Preto sa žirafa volá v latinčine camelopardalis – ťavo leopardia 🙂

Ktorý zvyk v krajine ti prišiel zvláštny?

Odpľúvanie chriachľov v Číne je to prvé, čo mi príde na rozum. Si predstav, že sa večer prechádzaš v parku pri vysvietenom jazierku, ruka v ruke so svojou polovičkou a chlap si zrazu poriadne, ale fakt že poriadne odchriachne. Čistá romantika!

Zlatý chrup v Strednej Ázii a zrastené obočie, ktoré sú symbolmi krásy. Ženy tak trochu pripomínajú zubatú z Perinbaby. To u našinca vyvoláva celkom rozpačité úsmevy.

Na druhej strane, v Azerbajdžane som bola veľmi prekvapená, keď nám s kamarátkou vo všetkých dopravných prostriedkoch dávali muži – mladí aj starí, bez ohľadu na vek – prednosť a uvoľňovali miesto. Ja viem, že kedysi to tak bolo aj u nás, ale už sa táto galantnosť vytratila a preto ma to príjemne prekvapilo, ba až zaskočilo.

Nielen „cestuješ“, ale aj chodíš po horách. Na ktoré najvyššie hory si vyliezla?

Top je Kilimandžáro. To bol ešte môj tínedžerský sen, že do 30-tky by som sa tam chcela vyštverať. A keď som odchádzala na výstup, tak sa so mnou vtedajší šéf lúčil so slovami: “Tvoj otec to dá, tvoj brat možno, ty asi nie.” No….aj demotivácia je motivácia 🙂 Východ slnka na Kilimandžáre len tak hocičo nepokorí, je to jeden z mojich najsilnejších zážitkov vôbec

Super bol aj treking v Rwande na vulkán Bisoke. Bola som tam na začiatku obdobia dažďov, nejde o žiadny extra náročný trek, ale blata tam teda bolo požehnane. Na tento trek som nemohla ísť sama, ale s rangerom, ktorého mi pridelili na bráne národného parku. Ten mi hovorí, že zoberieme si nosiča. A ja, že načo, veď mám iba jeden malý ruksak s vodou a jedlom. Ale tak, že sa to patrí a stojí to pár peňazí, tak že dobre. “Nosič” nám nakoniec nič neniesol, ale cestou dole mi asi 358-krát podal ruku, aby som sa nešmykla do blata. Okrem toho sa k nám na túru pridala aj partička pohraničníkov v maskáčoch so samopalmi, ktorí mali v ten deň za úlohu strážiť hranicu s Kongom, ktorá pretína tento kopec na vrchole. Robili si zo mňa cestou srandu, že či sa mi naozaj chce štverať a že to asi v polovici vzdám, ale potom sme si hore spravili spoločnú fotografiu.

Potom som si vybrala Ararat, ktorý bol v istom ohľade možno ešte náročnejší ako Kili. A o pár dní odlietam do Iránu s cieľom vyšlapať na Damavand. Drž palce! Veľmi sa na to teším.

Afrika je pre teba srdcovka. Čo by si povedala ľuďom, ktorí sa boja Afriky?

Keď sa boja, tak nech zostanú doma 🙂 Ale nie naozaj. Pre niekoho je Afrika vysnívaným kontinentom, niekto sa k nej postupne časom “precestuje”. Každý sme iný a máme iné preferencie, čo je v poriadku. Nemôžeme všetci chcieť a robiť to isté, to by bola dosť nuda. Ak sa bojíte, ale chcete túto svoju obavu prekonať, tak sa vyberte do Afriky s niekým, kto ju miluje a pozná. To je najlepší recept.

Videla si takmer všetky africké safari. Ktoré je pre teba naj?

Niečo jednoduchšie sa ma nevieš opýtať?? Ja som dušou cigánča, nomád, ktorému sa páči aktuálne najviac tam, kde sa práve nachádza. Ak si mám vybrať iba jedno miesto, tak ako prvý mi príde na rozum kráter Ngorongoro v Tanzánii a národný park Serengeti. Kráter sám o sebe je kúzelný, je neuveriteľné koľko druhov zvierat žije na dne krátera. Živá Noemova archa. Serengeti – v preklade nekonečné pláne – aj preto, že tu som zažila atmosféru safari kempu, v ktorom bývaš v luxusnom stane, s drevenou podlahou, tečúcou vodou vo vonkajšej sprche v štýle a lá Flintstonovci, a v noci počúvaš zvuky savany – ručanie byvolov, dupot kopýt, škriekanie hyen…. a nádherné čisté nebo. Dokonalé.

A ktorý tichomorský ostrov sa ti páči?

Galapágy – ako si si iste všimol, ja som veľmi na zvieratká, pôvodne som vraj chcela byť zverolekárka (hovorí moja mama). Prechádzaš sa po ostrovoch medzi zvermi, ktoré sa ťa takmer neboja. Malé uškatce, ku ktorým sa ty môžeš priblížiť iba na určitú vzdialenosť, však o tomto obmedzení nevedia a pri šnorchlovaní ti veselo vrazia do masky na tvári. Keď však ku mne vyštartoval statný samec, nebolo mi všetko jedno, lebo tak rýchlo neplávam 🙂 Ale našťastie mi iba chcel dať najavo, že som sa priblížila k jeho teritóriu bližšie, ako mu bolo príjemné a chcel ma odohnať. Plávanie s rajami, ktoré krúžili okolo našej lode bola tiež pecka. Alebo sa prechádzaš okolo hniezdiacich súl (morské vtáky), ktoré nemajú nutkanie odletieť do bezpečia, pretože sa nemusia ľudí báť. Čo je takmer neuveriteľné, na safari sú vtáky väčšinou prvé zvieratá, ktoré “vezmú nohy na plecia” a odletia.

Kam si sa najviac tešila, ale nesplnilo očakávanie?

Počkaj, tak to sa musím dobre zamyslieť… je pravda, že som sa napríklad veľmi tešila na Bora Bora. A potom zrazu, že idem a na celý týždeň. Paráda! No a poviem ti, že bez dobrej spoločnosti a aktivít, ktorými si vyplníš čas, to môže byť aj nuda. Ja som sa určite nenudila, ale všetky tieto aktivity idú celkom do peňazí 🙂 Reštaurácie sú poväčšine otvorené do deviatej – pol desiatej večer a inak skapal pes…. na Bora Bora si treba zobrať dobrého partnera a veľa peňazí 🙂

A podobne je to s Maledivami. Nemám rada malé miesta, aj keď Maledivy sú pre mnohých stelesnením raja. Mne proste vadí, keď som niekde a aby som sa odtiaľ dostala niekam na výlet, tak to stojí buď veľa času alebo peňazí, alebo oboje. Takže Maledivy sú pre mňa ako za trest, ďakujem, ale neprosím.

Zbieraš magnetky, koľko ich máš na chladničke a koľko kíl to je? A ktorá je pre teba najvýnimočnejšia?

Moje magnetky. Teraz ich je tuším okolo 530 a koľko kíl, to fakt neviem! Už sa musím krotiť, lebo miesta na chladničke ubúda. Chcem postupne pozbierať magnetky zo všetkých štátov a ostrovov, ak sa bude dať. Niekde totiž ešte magnetková mánia nedorazila 🙂

Veľkú radosť mi spravila magnetka zo Severnej Kórey pred pár rokmi, keď tam bol s magnetkami ešte celkom dosť veľký problém, ale teraz sa už dajú bežne dostať. A vyrezávaná drevená magnetka z Malawi, ktorú mi priniesol kamarát. Pôvodne to bol prívesok na kľúče, ale keďže nikde nevidel magnetky, tak požiadal chlapíka, ktorý predával prívesky na kľúče, aby zohnal lepidlo a magnety a že potom od neho kúpi magnetiek viac. Keď sa k nemu po pár hodinách vrátil, magnetky boli hotové 🙂 Keď mi ju priniesol s týmto príbehom, tak mu hovorím, že: “Počuj, veď ty si tomu chlapíkovi zmenil biznis plán a možno aj život!” A ukázalo sa, že je to naozaj tak. Ten chlapík teraz cez Facebook ponúka zberateľom magnetky z Malawi!

Okrem toho, že zbieraš magnetky, tak vraj nosíš do sveta kamene. Prečo?

Môj známy – maliar, si pred časom vymyslel taký projekt pre zábavu – maľuje šifry na kamene z Dunaja. Kamene nazval petrogramy a začal ich na tajňáša roznášať po Bratislave. No a ja mu ich pomáham roznášať do sveta, lebo ma to baví. Aj teraz do Iránu si zbalím asi tri kilá kameňov, ktorým vyberiem dáke zaujímavé miesto, odfotím a nechám ich tam. Nech ich buď niekto nájde a vezme ďalej, alebo ich nájdu až archeológovia o 500 rokov a budú si lámať hlavu nad tým, že čo je to za čudo!

Miroslava Badinská

Vyštudovala Ekonomickú fakultu UMB – katedra cestovného ruchu. Odvtedy cestuje po svete a navštívila viac ako 66 krajín. Jej srdcovkou je Afrika, ale aj málo známe krajiny, kam sa veľa ľudí obáva ísť. Mirka vás nadchne nielen zápalom pre cestovanie, ale odpovie aj na všetky cestovateľské otázky. Jej poznávacím znamením je večný úsmev a optimizmus. Ak budete niekam cestovať, pošlite jej exotickú magnetku.