Kamčatka – divoká príroda medzi sopkami
Kamčatka fascinuje svojimi sopkami, nekonečnými smrekovými lesmi a neskutočnou turistikou, na ktorú ešte stále potrebujete bumažky, čiže povolenia. A stále čaká na objaviteľov miest, kam ešte nevkročila ľudská noha. Aj takto začína cestopis „Kamčatka divoká príroda medzi sopkami“
Vítam vás na palube ruských aerolínií a zároveň na najdlhšom vnútroštátnom lete na svete,“ hovorí pilot boeingu na pravidelnej linke Moskva – Petropavlovsk-Kamčatskij. Len si predstavte, že letíte takmer deväť hodín cez nekonečnú ruskú tajgu, Sibír, najväčší brezový prales, široké ruské rieky… a pristanete opäť v Rusku a preletíte deväť časových zón!
Už let je neskutočný zážitok. Kamčatka sa postupne otvára svetu. Ešte donedávna bola uzavretou oblasťou aj pre samotných Rusov. Dôvod? Blízkosť večného ideologického nepriateľa USA. Pri pristávaní v hlavnom meste Kamčatky nás upozornia, že sa nesmie fotiť. Na pristávacej ploche to vyzerá ako na vojenských leteckých dňoch. Niekoľko desiatok MIG-ov ruských ozbrojených síl sa mieša s bojovnými vrtuľníkmi. Ako keby sa studená vojna neskončila, len si dala menšiu prestávku. Na ploche pochodujú vojaci v klasických bielo-čiernych tričkách. Aj toto je Kamčatka, kraj, kam sa chodí hlavne kvôli sopkám, nekonečným smrekovým pralesom a neskutočnej turistike, ale stále potrebujete povestné bumažky, čiže povolenia. Nie všade sa dá dostať a vraj sú stále miesta, kam ešte nevkročila ľudská noha. Až taká divočina je tento východný kút Ruska, ktorá čaká na svojich objaviteľov. Čítali ste niekedy príbehy Jacka Londona z Aljašky? Chceli by ste zažiť niečo podobné aj v dvadsiatom prvom storočí? Áno, dá sa to – na ruskom kontinente. Ale pozor! Musíte byť skvele pripravený nielen materiálne, ale aj fyzicky či psychicky. Vašu psychiku nielen preveria náročné výstupy na vulkány, kde pod vašimi nohami buble bahno, ale aj nespočetné mračná dotieravého hmyzu. Hlavne komárov. Zatiaľ čo slovenského komára odrádza zima, ten ruský lieta aj pri bode mrazu. Neveríte? Príďte si vyskúšať! Ak už komára niet, nastupujú ovady a ak ešte aj tie zmiznú, nastupujú neviditeľné štípajúce biele mušky. Do troch dní ste taký doštípaný, že si až zvyknete. Toto je klasický trojboj. Preto sem-tam nájdete dopravnú značku Pozor, komár!
Najväčším nebezpečenstvom sú však medvede. Náš sprievodca Viktor nás dôrazne upozorňuje, nech sa nevzďaľujeme od stanov. Všade sú hladní macovia. Informácia najprv znie zábavne, ale tvrdá tvár Rusa vás hneď presvedčí, že tu sa končí zábava. Jedinou záchranou je jeho pes, ktorý začne okamžite štekať, ak ucíti medveďa. Raz pri rieke, keď sme chytali lososy, sme zakričali „medveď“. Samica sa prechádzala s mláďaťom na druhom brehu. Vyťahujeme fotoaparáty a fotíme ako japonskí turisti. Medveď je od nás dvadsať metrov a vôbec si neuvedomujeme nebezpečenstvo. Veď je to také veľké hnedé milé stvorenie. Vtom pribehne nahnevaný Viktor, trieska palicou do vody a robí neskutočný hluk. „Čo ste sa zbláznili? Veď ide k nám a chce naše jedlo! Má niekto niečo v stane?“ kričí. Martin sa prihlási, že má len malú napolitánku. Viktor skáče do jeho stanu, vyťahuje ruksak a odnáša ho čo najďalej. Medveď všetko cíti a vraj celú noc krúžil okolo nášho tábora. Jediné, prečo sa neodvážil priblížiť k stanom, bol pach psa. Ráno vidíme stopy štyroch medveďov. Uf, každá chyba sa tu trestá, toto je ako safari, len s tým rozdielom, že tu nie ste v autách, ale pohybujete sa v ich prirodzenom prostredí. Viktor je presvedčený, že je ich viac ako na Aljaške. Každým dňom mu veríme čoraz viac.
Naším cieľom sú však sopky. Dvadsaťdeväť aktívnych sopiek, čo robí z tejto krajiny jednu z najaktívnejších oblastí na svete. Výbuchy a zemetrasenia sú tu na dennom poriadku. Pocítiť zemetrasenie je pre miestnych také prirodzené, ako keby ste sa ráno pozreli z okna a vyhlásite „prší“. Najaktívnejšou sopkou je tu Ploskij Tolbačik, ktorý sa v sedemdesiatych rokoch minulého storočia postaral o najprudšiu erupciu na svete. Minulý rok sa sopka opäť prebudila a predpokladá sa, že prekoná aktivitu spred štyridsať rokov. Chcete vidieť, ako vyteká láva? Chcete zažiť na vlastnej koži, čo je byť dvadsať metrov od žeravej lávy? Všetko je tu v pohybe. Aj sopky, ktoré vyzerajú, že už navždy zaspali, sa už prebudili. Čaká sa, čo na to všetko povie najväčšia z nich na severnej pologuli Kľučevská sopka. Práve Kľučevský národný park je aj najaktívnejším parkom na svete. V erupciách sa každý rok strieda jeden vulkán s druhým. Koncom osemdesiatych rokov tu napadlo toľko sopečného popola, že Rusi a Američania na Kamčatke spoločne testovali svoje lunochody, lebo prostredie silno pripomínalo mesačnú krajinu. Ešte dnes vidno stopy jediného spoločného vesmírneho projektu na území bývalého Sovietskeho zväzu.
Medzi miestnymi horalmi je však najpopulárnejšia sopka Mutnovský. Sergej vraví, že sem môžeš chodiť aj dvadsať rokov, ale pohľady sú vždy iné. „Vidíš tamtú jamu? Minulý rok to bolo jazero s hĺbkou dvadsať metrov. Stačil jemný otras a voda sa vyparila,“ dodáva Sergej. Videli ste už, ako sa ľadovec prepadáva do útrob zeme? Všade nás sprevádza vôňa síry, bublajúcej vody a pohybujúceho sa bahna. Aj miesta, kde neexistuje poriadny život, môžu byť krásne. Ani tu však nestretávate zástupy turistov. Je ťažké sa sem dostať. Neexistujú poriadne cesty a jediný spôsob, ako sa sem prepraviť, je prenajať si desaťtonové ruské vozidlo URAL, kde len koleso má dva metre. Veď ako prejdete cez rozvodnené rieky, snehové polia či cez rúbaniská? Vodič Voloďa nevidí v ničom problém. Tento ruský tank, ako ho nazýva, len tak nič nezničí.
Najkrajší výhľad je z vulkánu Gorelij s jeho neprekonateľným kráterom s priemerom vyše dvesto metrov. Výstup patrí medzi namáhavé. Urobíš dva kroky, ale jeden dozadu. Celý čas putuješ cez lávové pole a sopečný prach. Nič tu nerastie. V jeden deň je tridsať stupňov Celzia a na druhý sa zobudíte do snehu. Podmienky sú extrémne a musíte byť pripravený. Hlavne fyzicky. Ak nevládzete ísť, skupina na vás nečaká, jednoducho budete čakať, kým budú kamaráti zostupovať. Na nič sa tu nehrá. Každý siahne na dno svojich síl pri výstupe na najťažšiu sopku Avačinský. Tisícdeväťsto metrov šliapania hore a potom to isté aj dole. Celý čas do strmého kopca, ako keby ste brali schody po dvoch a na chrbte niesli pätnásť kilogramov výstroja, vody, jedla… Zabudnete na niečo? Nik vám nepomôže. Príprava musí byť precízna. Aj takúto tvár môže mať divočina. A do toho stále dávať pozor na medvede. Minulý rok tu jedného kórejského turistu, ktorý chcel ušetriť a nezobral si miestnych horalov, zožral medveď. Nik z nás neľutuje doláre navyše za cenné rady našich ruských kamarátov sprievodcov.
Celkovo sú tu Rusi oveľa priateľskejší než v Moskve. Rusko som precestoval krížom-krážom, ale nikde som nestretol povestnú ruskú otvorenú náruč väčšmi otvorenú než tu. Zároveň sprevádzať turistov je ich jedinou možnou obživou v nehostinnom kraji, kde leto trvá len tri mesiace. Ešte v máji sú dva metre snehu a v októbri už padá nový. A čo robíte v zime? „Nič, len čakáme, kedy príde leto a naberáme tuk! Alebo keď zarobíme peniaze, odchádzame za teplom do Thajska.“ Náš sprievodca Viktor chodí každoročne trekovať do Himalájí. Je to lacnejšie, ako zostať odrezaní od sveta. Prichádza dokonca aj pozvanie na zimnú Kamčatku, kde viac-menej nie sú kruté zimy. Len mínus tridsať stupňov Celzia. Áno, ak to porovnám so Sibírou, kde bola nameraná najnižšia teplota na svete mimo Antarktídy, je to normálna zima. Na lososy!: Kamčatka nie sú len sopky, ale aj divoké rieky plné lososov. Chceme splaviť osemdesiatosem kilometrový úsek na rieke Bystrá. Na raftových člnoch by nám to malo trvať tri dni. Príroda je opäť nedotknutá, bez mobilného signálu a spoliehame sa na svoje skúsenosti. Splavujeme v období, keď tiahnu lososy. Tisíce lososov a stačí len nahodiť udice a každý vyloví minimálne kilového krásavca. Je ich tu obrovské množstvo. Pod raftom sa červené ryby postupne lenivo predierajú proti prúdu. Za pár minút máme veľa nielen kvalitného mäsa, ale aj čerstvého kaviáru. Len si predstavte, že ráno máte čerstvé plátky lososa a zajedáte ich najčerstvejším kaviárom. Na raňajky losos, na obed losos a na večeru tiež. A dezert? Losos. Už nám postupne začínajú rásť žiabre. K tomu skvelá vodka. Už len tie názvy národného nápoja – Metelica, Na riečke či Parlament. Keď vojdete do miestneho magazínu – obchod po rusky –, najväčší regál má vodka. Niekedy je lacnejšia než mlieko. Rusi milujú, keď na dno pohárika dajú lyžičku kaviáru a zalejú vodkou. Ani nám neprekáža, že celé tri dni prší ako z krhly a sme kompletne premočení. Kamčatku prežívame dokonale so všetkými nástrahami.
Údolie gejzírov patrí medzi najkrajšie miesta. Vo svete je len päť oblastí, kde môžete zhliadnuť tento prírodný úkaz. Napriek tomu, že žijeme v dvadsiatom prvom storočí, dá sa sem dostať iba ruským armádnym vrtuľníkom Mi8 z čias afganskej vojny. Vyše dvojhodinový prelet ponad vulkány, keď sa pozeráte na vytekajúcu lávu a lávové polia, patrí medzi úžasné zážitky. Údolie gejzírov bolo objavené až v roku 1941 a vraj náhodou. Tieto gejzíry nechrlia tak vysoko ako v USA v Yellowstonskom národnom parku alebo nemajú takú pravidelnosť ako na Islande, ale prekonávajú svojich kolegov množstvom a rôznymi variáciami. Vyzerá to tu ako v tepelnej elektrárni. Niekoľko desiatok komínov pary vystupuje zo zeme a sprevádza ich hlučné vyprsknutie. Atmosféru dopĺňa tyrkysové jazero a hádajte, kto sa sem prišiel pozrieť? Statný hnedý ruský medveď. Koľkého sme už videli? Vrtuľník nás berie aj k najväčšej kaldere na svete, čiže k tomu, čo zostalo z bývalej sopky, ktorá sa sama do seba prepadla. Devätnásťkilometrový priemer. Ideme vyskúšať teplé pramene s bublajúcou teplou vodou. Okolo nás len divoká príroda, sem-tam medveď a vrtuľník, ktorý nás čaká. Už chýba len ruské šampanské a čierny kaviár. Luxusný zážitok v strede divočiny. Na Kamčatke je príroda, kde ešte neexistuje úplný turistický priemysel. Ak chcete niečo vidieť, zažiť, musíte v prírode prespať v stane. Žiadne ubytovacie zariadenie, okrem hlavného mesta. Ak sem dorazia hotelové siete, už budete vnímať Kamčatku len ako ďalší vzdialený príbeh, ako z kníh Jacka Londona o Aljaške. Ak máte odvahu na niečo netradičné, Kamčatka je ideálna destinácia.
Pár rád:
Kamčatka patrí medzi najvzdialenejšie regióny s krátkou sezónou, ktorá trvá necelé štyri mesiace. Najlepšie sa letí do hlavného mesta cez Moskvu. Napriek ešte neobjavenému regiónu patrí medzi najdrahšie destinácie v Rusku. Všetky služby sú niekedy až trojnásobne drahšie než v Moskve. Vôbec sa neodporúča chodiť bez miestnych horalov pre veľký výskyt medveďov, ustavične sa meniace podmienky a neexistujúce značenia ciest, chodníkov a oblastí. Mimo hlavného mesta sa spí v stanoch a teplota veľmi kolíše. Raz môže byť tridsať stupňov Celzia a ráno sa zobudíte do zasneženého dňa. Vo vašej výbave okrem kvalitného spacieho vaku nesmie chýbať repelent. Najväčším nepriateľom stále zostávajú mračná komárov. Kamčatka jednoznačne stojí za to, ale siahnete sa dno svojich fyzických síl.
Máte otázky na cestopis „Kamčatka – divoká príroda medzi sopkami“? Dajte do komentu a odpovieme.
Ako to vyzerá v Čečensku? Prečítaj si ďalší cestopis tu.
Páčil sa ti tento článok? Získajte zdroj základných informácií pre cestovateľov.
