Kam za závodmi o Mesiac?

Tento týždeň je to presne 50 rokov odkedy prví pozemšťania – astronauti Neil Armstrong a Edwin Aldrin – otlačili svoje topánky v mesačnom rigolite. V tie slávne dni sa spojila celá planéta. Každý sedel pri rozhlase, tí šťastnejší pri čiernobielych obrazovkách sledovali rozmazané zábery priamo z Mesiaca. Nielen zaujímavé fakty od novinára Miša Novotu, ale aj kde si nadšenci tejto témy môžu pripomenúť tieto historické momenty.

Všetci, okrem obyvateľov Sovietskeho zväzu. Pre nich to bola prehra v kľúčovej propagandistickej bitke studenej vojny. Závody o vesmír mal Sovietsky zväz našliapnuté lepšie. Rakeťáci tam experimentovali už pred vojnou. Po nej si zobrali niečo z nemeckej „know-how“ a geniálny konštruktér Sergej Koroľov postavil spoľahlivú raketu R7. Vyniesla Sovietom na obežnú dráhu prvú družicu Sputnik 1 (viac tu), neskôr prvého kozmonauta Gagarina, prvú kozmonautku Tereškovovú. V roku 1965 kozmonauta Leonova, ktorý sa stal prvým pozemšťanom, ktorý si zaplával v skafandri v otvorenom vesmíre. Mimochodom, keď si lietal mimo kozmickej lode, skafander sa mu nafúkol tak, že vyzeral ako maskot značky Michelin. Musel si v skafandri nebezpečne znížiť tlak, aby sa nasúkal nazad do prechodovej komory a zachránil si holý život. V už spľasnutom skafandri mal litre potu. Ťažká cesta ku hviezdam.

Američania, prekvapení ruskou vynaliezavosťou, ktorú dlho podceňovali, naskočili na vlak neskôr. Výrazne im pomohla partia okolo legendárneho (ale kvôli kolaborácii s nacistami žiaľ kontroverzného) konštruktéra Wernera von Brauna. Prvý Američan si do vesmíru len poskočil pri balistickom lete na palube lode Mercury. Jeho skok trval 15 minút, kým Gagarin za 108 minút obletel celú Zem. Potom prišiel program Gemini, kde NASA posadila dvoch astronautov do stiesnenej kabíny. Ešte aj tu ich Sovieti dokázali predbehnúť za cenu „tuningu“ jednomiestnej kabíny Vostok na trojmiestny Voschod. Traja kozminauti v nej boli natlačení ako sardinky v teplákoch, v skafandroch by skrátka dovnútra nevošli.

Američanom došla trpezlivosť v roku 1961, už nechceli hrať druhé husle a dobiehať fígle tajomného ruského konštruktéra (jeho meno sa svet dozvedel až v roku 1966, keď zomrel v Moskve po zúfalo spackanej operácii). Prezident Kennedy zavelil na kurz, ktorý vtedy, len 15 rokov po devastačnej svetovej vojne, znel ako sci-fi. Priviezť človeka na Mesiac a vrátiť ho bezpečne späť. Prím zase hrali Sovieti. Podarilo sa im k Mesiacu vyslať automatickú sondu Luna 2, ktorá ho trafila ako projektil a rozhádzala tam tabličky so Sovietskym štátnym znakom. Iná sonda, Luna 9, dokonca pristála na povrchu mäkko a Luna s poradovým číslom 10 zahrala súdruhom v Moskve z Mesiaca Internacionálu.

Američania si vyskúšali všetky potrebné manévre pre spájanie na obežnej dráhe a výstupy do otvoreného vesmíru v programe Gemini. Na rysovacích doskách už rástla kozmická loď Apollo s lunárnym modulom LEM, ktorý je doteraz jedinou kozmickou loďou nadizajnovanou fungovať výhradne mimo zemskej atmosféry. Werner von Braun so svojim tímom medzičasom vyvinul mohutnú raketu Saturn, ktorá spoľahlivo vedela vypustiť k Mesiacu troch astronautov. Pri teste prvej lode Apollo, ktorá mala testovať trojmiestny koráb na obežnej dráhe Zeme, však prišlo k niečomu, či nikto nečakal. V čisto kyslíkovej atmosfére kozmickej lode na vrchu rakety Saturn na štartovacej rampe došlo k skratu na poškodenom kábli elektrického vedenia. Iskra a kyslík sú výbušná kombinácia. Traja astronauti zhoreli a udusili sa zaživa skôr, ako im ktokoľvek mohol pomôcť. Písal sa január 1967 a zdalo sa, že je po závodoch. Viac tu.

Sovieti však nemali silnú raketu. Koroľov bol po smrti a zanechal po sebe len plány veľkej rakety N-1, ktorá sa raz mala volať Lenin. Sovietski konštruktéri si závideli a snažili sa vzoprieť do priazne súdruhov v strane, tak Koroľov pre banálny konflikt so svojim konštruktérom motorov prišiel o silné motory pre N-1. Musel sa obrátiť na neskúseného leteckého konštruktéra Kuznecova. Ten mu doniesol len slabý motor, tak ich museli na prvý stupeň rakety namontovať viac ako 30 a ešte ich naučiť pracovať synchronizovane. Štyrikrát ju skúšali vypustiť, štyrikrát vybuchla. V roku 1969 tak silno, že výbuch dosiahol sily Hirošimskej atómovej bomby a rozmetal štartovaciu rampu na kozmodróme Bajkonur. Dodnes sú tam po nej pozostatky, ohromné palivové nádrže rakety sa namiesto šrotu rozrezali na pieskoviská pre deti a na altánky v parkoch.

Sovieti postavili aspoň kozmickú loď Sojuz, so všetkými prvkami robustnej ruskej konštrukčnej školy. Azda preto slúži na Medzinárodnej vesmírnej stanici dodnes. Prvý Sojuz sa postavil na štartovaciu rampu v apríli 1967. Hneď po vypustení na obežnú dráhu sa objavili problémy, neotvoril sa napríklad solárny panel a jediný kozmonaut Komarov na palube musel neúspešne kopať do steny lode, aby ho rozhýbal. Čo sa mohlo pokaziť, to sa vtedy pokazilo, tak radšej letové riadenie stiahlo Sojuz na zem. Pri pristávaní sa však rotáciou zamotal hlavný a záložný padák. Komarov dopadol v lodi obrovskou rýchlosťou. Má dva hroby, jeden v Kremeľskom múre, kde mimochodom odpočíva neďaleko od svojho náhradníka Gagarina (havaroval za nevyjasnených okolností pri cvičnom lete stíhačky). Druhý priamo na mieste havárie, kde po jeho tele našli len spečený kus svaloviny.

Američania sa začali doťahovať, až urobili odvážny kúsok. Zmenili poradie letov a testovací let Apollo 8 na Vianoce v roku 1968 poslali na okružný let okolo Mesiaca. Dnes už z odtajnených archívov vieme, že sa o to pred nimi pokúsili aj Sovieti. Nemali síce silnú raketu, tak použili menej výkonný nosič Proton. Trojdielnu kozmickú loď Sojuz ochudobnili o orbitálny modul a do takejto lode chceli natlačiť dvoch kozmonautov, aby zase raz prekvapili celý slobodný svet. Raketa aj loď však boli nevyskúšané a nikto v sovietskom vedení nemal guráž riskovať tak veľa. Nakoniec tie lode obkrúžili Mesiac ako sondy Zond, namiesto ľudí niesli na palube korytnačky.

Po triumfe Apolla 8 Američania nabrali sebavedomie. Apollo 9 odskúšalo lunárny modul na orbite okolo Zeme, Apollo 10 urobilo generálku na pristátie (manéver by sa im isto podaril). Na palube „desiatky“ bol aj astronaut pôvodom z Kysúc – Eugene Cernan (neskôr bude v Apolle 17 doteraz posledným pozemšťanom na povrchu, viac tu.

Apollo 11 tak išlo na „istotu,“ ktorú po dvoch infarkt spôsobujúcich výpadkoch palubného počítača, dosiahlo pristátím v mori Pokoja 21. júla 1969. Mimochodom, hardvér vyvinutý v tých časoch, i keď dnes smiešny, sa stal základom technologického skoku posledných desaťročí.

Pár sovietskych kozmonautov, ktorí trénovali na pristátie na Mesiaci, vrátane Leonova, predsa len videlo Armstrongove prvé kroky. Sledovali ich v nejakom utajenom laboratóriu v Moskve a držali pri tom americkej dvojici palce. Američania štartovali k Mesiacu traja, na obežnej dráhe okolo neho cez vnútorný prechodový uzol dvaja prešli do lunárneho modulu, pristáli a vrátili sa späť veliteľskej lodi Apollo. Sovieti trénovali inak a viac riskovali. Na vrchole rakety mali byť dvaja, do lunárneho modulu prešiel v skafandri otvoreným vesmírom len jeden a na povrchu mal pristáť sám. Preto si mal po otvorení prielezu k mesačnému povrchu upevniť okolo pása plastovú obruč, aby sa po prvých krokoch nesklátil do prachu ako korytnačka na pancieri. Nikdy by sa nevrátil domov. Viac tu.

Do roku 1989 sme o Sovietskom mesačnom programu tušili máločo. Sovietom sa predsa len k pár gramom mesačnej horniny podarilo dostať, ale to museli k povrchu vyslať automatické sondy Luna a vozítko Lunochod. Na Mesiac sa zabudlo, aj na kozmonautov, ktorí sa uplatnili pri orbitálnych staniciach a vojenských letoch pre armádu.

Závody o Mesiac po sebe zanechali množstvo fascinujúcich miest pre zapálených cestovateľov. Na oboch stranách. Začnime u Američanov:

Kozmodróm Cape Canaveral na Floride – je miestom tragického požiaru lode Apollo 1, aj miestom štartu rakiet Saturn V s posádkami, ktoré pristáli na Mesiaci a vrátili sa nazad. Vrátane lode Apollo 11 a Apollo 13, ktorá sa kvôli takmer osudovej poruche vrátila od Mesiaca v havarijnom režime. Stará rampa už nestojí, miesto používa spoločnosť SpaceX Elona Muska. V návštevnom centre kozmodrómu sa dajú pozrieť od mesačného prachu špinavé skafandre astronautov a dotknúť sa mesačnej horniny. Výlet po kozmodróme odhalí halu, kde sa astronauti obliekali pred letom do skafandrov, ale aj obrovskú montážnu halu, kde sa kompletizovala raketa Saturn. Ak budete mať z pekla šťastie, uvidíte autentický štart rakety. Viac tu .

Riadiace stredisko v meste Houston (NASA Johnson Space Center) v Texase – pocítite silný morský vzduch a uvidíte niekoľko nenápadných komplexov budov na NASA Road. Dodnes tu funguje riadiace stredisko pilotovaných letov, takže je tu rušno a dnu sa dá dostať len vo vopred rezervovanej tour. Ukážu vám pôvodnú riadiacu halu Apolla s veľkými konzolami, aj celú raketu Saturn V, uskladnenú v obrovskom hangári. V priľahlom múzeu zase nájdete veľa artefaktov, vrátane pristávacieho modulu Apolla 17, ktorým sa na Zem vrátil Cernan. Tiež si ohmatáte kúsok Mesiaca.
National Air and Space Museum vo Washington D.C. – ak sa ocitnete v hlavnom meste USA, určite nevynechajte toto bezplatné múzeum v komplexe Smithsonian na National Mall. Okrem množstva ďalších artefaktov tu nájdete originál pristávacieho modulu Apolla 11, ale aj originál lunárneho modulu, ktorý mal pristáť na Mesiaci, ale kvôli zrušeniu programu sa ocitol tu. Pripravte si celý deň času a nevynechajte aj leteckú časť múzea. Za posledných sto rokov sme doleteli naozaj ďaleko.

V Rusku sa mesačný program dlho utajoval, až Gorbačovova Glasnosť ľuďom rozviazala jazyk. Zaprášené fragmenty starých lodí a lunárnych modulov sa tak vytiahli zo skladov a depozitov. Ak chcete zažiť miesto pionierskych letov sovietskej kozmonautiky, tak určite kozmodróm Bajkonur, ktorý je dnes v Kazachstane. Dostať sa tam môže byť ťažké ako letieť na Mesiac, ale dá sa to. Po mesačnom programe tam zostali montážne haly, aj mohutné rampy, ktoré neskôr prerobili na štartovací komplex rakiet Energia a raketoplánu Buran. Použili ho len dvakrát, naposledy v roku 1988, potom rozpad ríše zla zobral všetky zdroje a motiváciu. Nájdete tu aj štartovací komplex rakiet Sojuz, odkiaľ štartoval nielen Gagarin, ale aj Leonov a nešťastný Komarov. Viac tu.

Našinec sa skôr ocitne v Moskve, kde stojí za návštevu hneď niekoľko lokalít:

Múzeum kozmonautiky – nachádza sa v impresívnej budove pamätníka dobyvateľov vesmíru, ktorej tróni raketa na vysokom titánovom pilieri s bardom ruskej kozmonautiky Konstantinom Ciolkovským na jej úpätí. Okolo sú busty prvých kozmonautov. V útrobách pamätníka je múzeum. Nájdete tu originál mesačného skafandra, ktorý sa na povrchu Mesiaca nikdy nepoužil. Pozrieť si môžete aj Lunochod v originálnej veľkosti alebo ochutnať vesmírny boršč z tuby vo výdajnom automate. Viac tu.
Kremeľský múr – na Červenom námestí, v tieni Spasskej veže, sa okrem Leninovho mauzólea a hrobov iných masových vrahov a tyranov v múre paláca nachádzajú urny hrdinov sovietskej kozmonautiky. Nájdete tu konštruktéra Koroľova, prvého kozmonauta Gagarina, kozmonauta Komarova a trojicu kozmonautov zo Sojuzu 11, ktorým v roku 1971 pri zostupe z orbity chybný ventil vypustil z lode všetok vzduch. Smutné, ale silné miesto.
Ak ste skutočný kozmický fajnšmeker, odporúčam ešte návštevu podnikového múzea RKK Energia, čo je dnešný názov pôvodnej konštrukčnej kancelárie Sergeja Koroľova. Okrem skíc sa tu nachádza množstvo funkčných artefaktov a makiet kozmických lodí, sond a rakiet. Alebo sa môžete prebojovať do prísne stráženého Hviezdneho mestečka, ktoré je dodnes trochu tajomné. Tu trénovali sovietskych kozmonautov na pristátie na Mesiaci, dnes sa tu chystajú medzinárodné posádky a stále tu býva veľa kozmonautov – pamätníkov.