Hranice. Niekto ich miluje a niekto zasa neznáša. Avšak každý rok sa rýchlosť prechodov cez imaginárnu čiaru zrýchľuje. Dnes aj vďaka slovenskému pasu nepotrebujeme víza do 149 krajín sveta!
Osobne patrím do generácie, ktorá si pamätá, ako stála na rumunsko-bulharskej hranici aj 8 hodín a považovala to za niečo absolútne normálne. Predstava, že by sme prešli hranicou len tak, bola v teórii nepredstaviteľného sna. Po vstupe do EU a do schengenského priestoru sa všetko zjednodušilo. O tom ako sa cestovalo v 90. rokoch si môžeš prečítať v tomto článku tu.
A nielen v EU, ale aj vo svete. Prosto všade to ide takmer ako po masle a čakanie hodinu po zážitkoch z 90. rokov nepovažujem za niečo strašné či obmedzujúce. Ja mám hranice rád aj preto, že je to akoby brána do iného sveta. Biela čiara a z krásne upravenej krajiny sa dostaneš ako šibnutím čarovného prútika do iného sveta, kde vládne chaos či beznádej. V tomto článku vám priblížim svoje „najobľúbenejšie“ hranice, za ktorými som nadobudol najviac zážitkov.
Čína – Severná Kórea
Ostnatý drôt ako u nás pred rokom 1989, mínové polia, strážne veže a po zuby ozbrojení strážnici Kórejskej ľudovodemokratickej republiky. Prísne tváre v zelených uniformách vždy napovedajú, že tu idú žarty bokom.
Moja batožina je komplet vybalená a všetko dôkladne skontrolované. Presne tak, ako to zažívali naši rodičia pred rokom 1989. Tu sa ironicky usmievať a mať poznámky k zákonom z nášho pohľadu nezmyselným je vyslovene zbytočné. Nepáči sa ti? Tak sem ani nechoď!
Kontroly sú na týchto hraniciach ešte dôslednejšie, keď opúšťaš krajinu. Kontrola fotografií a ak sa niektorá z nich nepáči, šikovný prst ľudového vojaka ti ju vymaže. Sťažovať sa? Len sa usmievaš, akoby to bolo to najlepšie, čo sa ti mohlo stať. Celkovo je KĽDR ako cesta do ťažkej minulosti, kde sa musíš podriadiť mnohým príkazom a zákazom, ktoré nám, cestovateľom zo slobodného sveta žily trhajú.
Vedel si, že Francúzska Guyana v Južnej Amerike je francúzsky department? Vlastne je to aj územie Európskej únie, kde ti stačí občiansky preukaz. Táto časť Francúzska je miestom, odkiaľ letia rakety do vesmíru z vesmírneho strediska Kourou a kde majú výcvikové stredisko francúzske légie. A práve hranicu so Surinamom mám veľmi rád. Obrovský kontrast.
Na jednej strane krásne upravené prostredie s čistou colnicou, kde vládne príjemná atmosféra. Colníci v dokonale vyžehlených a čistých uniformách, ktorí svoju prácu robia s úsmevom na perách. Prekročíš však rieku a na druhej strane je odrazu chaos, špina a nepredstaviteľný ruch Surinamu. Dokonca ani nevieš, ktorá budova je colnica. Ak by som sa tam vybral bez toho, že by ma niekto skontroloval, asi si to tu nikto nevšimne. Policajti vo vyťahaných a špinavých uniformách – a vidno, že ich práca prosto nebaví?
Asi najväčší chaos som zažil minulý rok na hranici medzi týmito africkými krajinami. Rwanda, ktorá je považovaná za Švajčiarsko Afriky, kde sa snažia napríklad o to, aby ich krajinu nezaplavil plast (v krajine je zákaz dovozu igelitových vrecúšok) a na druhej strane štvrtá najchudobnejšia krajina na svete. Pod tabuľou „Welcome to DPR Congo“ sa končí asfalt a nastupuje udupaná hlina. Policajti a vojaci ti kontrolujú pas tak, že putuje z ruky do ruky a každý by chcel nejaký bakšiš. Popritom sa na teba pozerá dav zvedavcov, lebo cudzinci sem príliš nechodia. Prosto si tu atrakcia. Táto hranica sa mi vryla najviac do pamäti aj preto, že doteraz neviem, ako to tam funguje. Jeden obrovský nepredstaviteľný chaos.
Ruská strana pri pozemných hraniciach je niekedy stelesnený stihomam. Pred dvoma rokmi som cestoval do Kazachstanu z Ruska a v batožine som mal Dostojevského v češtine. To sa absolútne nepáčilo ruskému colníkovi a chcel mi knižku zhabať.
,,Prečo nečítaš po rusky? A prečo je kniha vydaná pred rokom 1968? Musím ti knihu zobrať.“ Keďže viem, že ruskí policajti si niekedy radi zgustnú na „inostrancoch“, tak som sa zaťal a chcel som vidieť nariadenie, kde to je napísané. Nebolo mu viac treba a zdržal ma na zelenej lúke pár desiatok minút. Knižku mi zachránil hlavný veliteľ, ktorý vynadal príliš snaživému kolegovi a pochválil ma, že čítam ruského autora! 🙂
Moja bojovnosť bola zapríčinená aj tým, že deň predtým ma sledovali ruskí policajti všade, kam som išiel. Kontrolovali, čo som si objednal za jedlo, či som sa ubytoval a aký lístok na autobus som si kúpil. Dokonca stáli pred hotelom a pozerali cez okno, či som v izbe. Až keď som na nich skríkol po anglicky, vtedy zasalutovali a odišli rezkým krokom preč. A prečo po anglicky? Lebo keď som sa snažil po slovensky či po rusky, ich arogantné správanie sa naberalo na obrátkach.
Somaliland je neuznaný štát, ktorý sa odtrhol od Somálska. Hranica v púšti však bola pre mňa niečím kúzelným. Policajt nemal v systéme „Slovakia“ a nevedel, čo so mnou. Mal pocit, že taká krajina neexistuje. Celú situáciu vyriešil ujo Google. Naťukal do Google maps „Slovakia“ a začal ma skúšať, s kým susedíme. Po 10 minútach mi uveril, že Slovensko existuje a veľká modrá pečiatka mi pristála v pase. Len som sa čudoval, prečo radšej nezavolal do hlavného mesta, nespýtal sa niekoho kompetentného a radšej uveril ujovi Googlovi?
Už len dostať víza je niekedy nadľudský výkon. Napriek tomu, že si na hranici absolútne sám, aj tak si tu niekedy počkáš aj 8 hodín. Ako v KĽDR. Dôkladná kontrola batožiny a kopec otázok na účel cesty. Napríklad ak si nesieš koberec z Uzbekistanu, tak na hranici ti ho musia zaregistrovať, a to trvá aj 2 hodiny. Máš nejaké strieborné náušnice, náramky či niečo cenné? Všetko treba dôkladne zaregistrovať a papier nestratiť.