HISTÓRIA POLÁRNYCH VÝPRAV NA ANTARKTÍDU -PRETEKY O JUŽNÝ PÓL 3.ČASŤ
„Johanson sa dopustil vzbury a preto musel byť z polárneho dobrodružstva vylúčení. Jeho návrat musí prebehnúť v tichosti.“ Roald Amundsen pri návrate z Antarktídy telegrafuje Zemepisnej spoločnosti v Kristiánii o najschopnejšom mužovi expedície a svojom potencionálnom konkurentovi na ceste k Južnému pólu
Amundsen verzus Scott. Legendárne preteky, ktoré však pretekaním spočiatku nemali byť, keby sa Amundsen nedozvedel o dobytí severného pólu. Na jednej strane silné Anglicko s veľkou finančnou podporou a už bohatými skúsenosťami z predchádzajúcich expedícií a na druhej Nórsko, ktoré získalo plnú nezávislosť v roku 1905. Hoci Nóri patrili medzi najlepších lyžiarov na svete, nemali veľké skúsenosti z vnútrozemia Antarktídy.
Scottova výprava, ktorá vyrazila na lodi Terra Nova (1910 až 1913), bola priveľká. Mala priveľa motorových vozidiel a podľa vzoru Shackletona 19 poníkov. Možno ste si teraz položili otázku, prečo píšem tak trochu ironicky o motorových vozidlách. Dôvod je jednoduchý. Anglicko bolo vtedy priemyselnou veľmocou, kde sa spoločnosť začala čoraz viac spoliehať na moderné výdobytky. Začalo sa narábať s faktom, či by nebolo lepšie využiť moderné vozidlá, keď je človek na Antarktídu krátky. Lenže inak fungujú vozidlá v Anglicku a inak niekde inde pri šialených mínusových teplotách. Aj dnes majú technici na bielom kontinente veľké problémy, ako udržať vozidlá pri živote.
Základňa expedície bola vybudovaná na Rossovom ostrove Cape Evans. Zároveň sa začala budovať prístupová trasa k pólu. Loď Terra Nova sa stiahla mimo antarktických vôd, ale ešte sa vrátila pred začiatkom zimy, aby priniesla správu pre Scotta. „Na východnom okraji Rossovej bariéry v zátoke Bay Whale severovýchodne od Rooseveltovho ostrova bola postavená základňa Roalda Amundsena. Cieľom jeho výpravy je pól.“ Táto správa prekvapila takmer všetkých aj z dôvodu, že oficiálne mal Amundsen úplne iný zámer.
Amundsen je pre mnohých ľudí hrdina, ale samotní Nóri vám povedia, že to bol relatívne sebecký, málo znášanlivý a veľmi ctižiadostivý človek. Bol to pravý opak Shackletona, ktorý myslel hlavne na svoj tím. Poďme si vyrozprávať jeho neuveriteľný príbeh.
Roald Amundsen si požičal od Fridtjofa Nansena loď Fram a ešte v deň vyplávania z Európy oficiálne vyhlásil, že jeho cieľom je severný pól. Pôvodná trasa lode mala viesť cez Madeiru, okolo Hornovho mysu cez Tichý oceán na Aljašku a potom ďalej na sever. Na Madeire však Amundsen zistil, že severný pól je už dobytý, a preto zamenil svoj cieľ za Antarktídu. Mnoho odborníkov je dokonca presvedčených, že Amundsen o tomto variante uvažoval už dávnejšie.
Celé zimné obdobie venoval dôkladnej príprave na základni Framhein v zátoke Bay Whale v Rossovom mori. Jeho stratégia bola úplne iná ako Scottova. Zatiaľ čo Scott stavil na vtedajšie moderné autá a sibírske poníky, Amundsen si vybral grónske psy. Šesť z nich dokázalo denne utiahnuť 400-kilové sane na vzdialenosť až 20 kilometrov. Nór urobil skvelé rozhodnutie, keď sa poučil z predchádzajúcich výprav do severných častí Európy a mnohé sa naučil od Inuitov. Všetko, čo mal na sebe, ako sa správal, čo jeho výprava jedla a aké nástroje používala, boli umne prevzaté vedomosti.
Na konci polárnej zimy vrcholili posledné prípravy v oboch táboroch. Nóri boli asi netrpezlivejší aj pre dlhú a tuhú zimy, keď teplomer ukazoval až mínus 50 °C. Nakoniec sa vo štvrtok 7. septembra 1911 počasie zmenilo a pri teplote mínus 22 °C sa Amundsen rozhodol vyraziť. Avšak po pár dňoch ručička teplomera zasa klesla až na neuveriteľných mínus 55 °C a pri tejto teplote nielen uhynuli štyri psy, ale vážne omrzlo aj pár chlapov. Výprava sa teda vrátila.
Amundsen bral ťažko tento počiatočný neúspech, preto sa rozhodol, že na pól pôjde v menšej skupine a s menším počtom psov, čo by malo byť rýchlejšie. V piatok 20. októbra 1911 vyrazili opäť v tomto zložení: Helmer Hanssen, Oskar Wisting, Olaf Bjaaland a Sverre Hassel. Amundsenov predpoklad sa teraz potvrdil a expedícia napredovala závratnou rýchlosťou až 40 kilometrov za deň. My sme napríklad išli maximálne 25 kilometrov za deň, hoci bez psov, ale poznali sme terén. Amundsen sa musel vyhýbať trhlinám a neznámemu prostrediu. Boli to prosto odhodlaní ľudia, ktorí dokazovali svoju pripravenosť. Prvá veľká prekážka prišla v decembri, keď sa pred výpravou objavili kopce a ľadovce. Mysleli si, že cez mohutný ľadovec Axel Heiberg to bude trvať až desať dní. Prechod zvládli za dva dni. Ale potom prišiel smutný moment.
Skupina napredovala rýchlo a dostala sa na náhornú plošinu, no muži museli zabiť 24 psov. Dôvod? Jedlo. Nebolo by dosť potravín pre zvieratá. A zo zabitých psov si muži urobili zásoby na cestu naspäť. Všetci vedeli, že tento moment nastane, ale ťažko to niesli. Amundsen si napísal do denníka: „Trpeli sme akými neustálym tiesnivým a smutným pocitom, svoje psy sme si predsa len obľúbili.“
Podmienky na náhornej plošine boli nesmierne drsné. Aj ja som sa o tom neskôr presvedčil. Možno aj preto si pred každou cestou čítam všetky tie cestopisy a skúšam si predstaviť pocity prvých polárnikov. Tak ako Amundsen, aj ja som zažil, čo je obávaná náhorná plošina tesne pred pólom. Na jednej strane sa to javí ako dokonalá rovina bez konca vo vysokej nadmorskej výške, ale na druhej strane tu vládne krutá zima a silný vietor, ktorý nemá žiadnu prekážku. Expedícia však stále napredovala rýchlo a sem-tam prekročili aj 40 kilometrov za deň. V posledných dňoch sa utíšil juhovýchodný vietor a teplota sa pohybovala okolo mínus 20 °C. Vo štvrtok 14. decembra 1911 stál Amundsen a jeho muži pred bránami južného pólu.
Nasledujúce okamihy boli v denníku zaznamenané takto. „Ráno 15 decembra nás pozdravilo nádherné počasie, ako stvorené pre príchod na pól. Zoradili sme sa ako obyčajne… Popoludní sme dosiahli 89° a 53 minút južnej šírky a chystali sme sa, že zvyšnú vzdialenosť prejdeme v neprerušovanom pochode… O tretej hodine popoludní zaznelo „Stáť!“ súčasne od všetkých saní. Všetci pozorne skúmali merače a stáli v požadovanej vzdialenosti. Cieľ bol dosiahnutý a cesta na konci… Keď sme zastavili, zoskupili sme sa a spoločne si zablahoželali… Nato sme prikročili k najväčšej a najslávnostnejšej chvíli – k vztýčeniu zástavy. Láska a pýcha svietili z piatich párov očí, ktoré na ňu pozerali. Rozhodol som sa, že samotné vztýčenie zástavy bude spoločným aktom nás všetkých. Neprináležalo to jednotlivcovi samotnému, ale všetkým, ktorí nasadzovali svoj život a stáli pri sebe v každej situácii.“
Na mieste svojho triumfu Nóri postavili malý stan, zaistili ho proti vetru, uložili do stanu správu pre nórskeho kráľa a list pre Scotta s prosbou, aby doručili ich správu, ak by na ceste späť zahynuli.
Nič také sa však nestalo a rýchlosť ich spiatočného pochodu bola ohromujúca. Amundsenovi muži prešli aj 50 kilometrov denne. V piatok 26. januára 1912 sa o 4.00 h objavili vo Fremheime na veľký údiv všetkých. „Boli ste na póle?“ spýtal sa jeden z nich. „Samozrejme! Inak by ste nás sotva videli,“ dostal odpoveď. Víťazstvo bolo úplné, ale svet si musel počkať na radostnú správu až do 7. marca, keď loď Fram zakotvila v Hobarte na Tasmánii.
Nórsko bolo v týchto časoch mladým štátom, ktorý nikto poriadne nepoznal. Tento nepredstaviteľný úspech sa – jazykom dnešnej doby – stal neuveriteľným marketingom. Nórsko? pýtal sa každý a hľadal malú neznámu krajinu na mape sveta. Samotní Angličania nechápavo vzali na vedomie novovzniknutú monarchiu, ktorá ich porazila. Jeden z anglických lordov, ktorý financoval Scottovu výpravu, sa pri Amundsenovi nezdržal a predniesol mierne urážlivý prípitok: „Dovoľte, aby som vyjadril uznanie psom. Psom, ktoré dosiahli južný pól.“
Ako vlastne dopadla Scottova výprava?
V marci 1912 vyvrcholila tragédia anglickej výpravy. Kapitán sa vybral k pólu 1. decembra 1911, teda o desať dní neskôr ako Amundsen. V jeho tíme bolo sedemnásť mužov, sane s nákladom ťahali poníky, ale aj psy a motorové sane. Veľkosť skupiny, nerovnomerná rýchlosť (psy boli vždy rýchlejšie), neustále problémy a nestále počasie zapríčinili, že expedícia bola málo úspešná. A keď Scott 17. januára dorazil na južný pól, zavládlo nesmierne sklamanie, ktoré sa dá vycítiť zo záznamu v jeho denníku: „Podľa posledného merania sme boli na 89° 42´ južnej šírky. V dobrej nálade sme vyrazili na ďalší pochod s nádejou, že zajtra dorazíme do cieľa. Keď sme išli asi tak dve hodiny, ostrý zrak Bowersa objavil čosi, čo vyzeralo ako orientačná značka. Naše najhoršie obavy sa naplnili.“ Všetkým bolo jasné, že Nóri v pretekoch o južný pól porazili Angličanov. Smutný príbeh zakončila tragédia na ceste naspäť na základňu. Jednotliví muži postupne umierali na vyčerpanie, prechladnutie a omrzliny. Sám Scott zomrel len 17 kilometrov od základne. Niekoľko dní vzdoroval silnému mrazivému vetru s ťažkými omrzlinami. Zapisoval si do denníka svoje posledné myšlienky. „Pre Pánaboha, postarajte sa o našich pozostalých.“ Takto sa končí denník jedného z najväčších polárnikov. Denník a telo Scotta objavila záchranná akcia zo základného tábora 12. septembra 1912.
Máte otázku na článok „PRETEKY O JUŽNÝ PÓL“? Dajte do komentu a radi odpovieme
Prvú časť polárnych výprav si môžete prečítať tu
Páčil sa ti tento článok? Získajte zdroj základných informácií pre cestovateľov.
