Neviem, či si pamätáte na krásny dokument Paľa Barabáša „118 dní v zajatí ľadu“, v ktorom náš najznámejší polárnik Peter Valušiak spolu so svojimi ruskými kamarátmi ako prvý na svete prešiel z Ruska cez severný pól do Kanady. Písal sa rok 1998 a ja som tento film videl v už neexistujúcom bratislavskom Istropolise. Diváci vo veľkej kinosále, ktorá bola nasiaknutá neidentifikovateľnou atmosférou, hltali mrazivé zábery z polárnych oblastí a nechápavo krútili hlavou nad výkonmi polárnikov. Ešte dnes si pamätám, ako niektorí zvrieskli pri zábere, na ktorom sa člen tímu nedobrovoľne namočil do ľadovej vody. Ľadová kryha sa prepadla a fúzatý polárnik odrazu skončil vo vode. Sane ho takmer stiahli pod vodu, ale on sa dokázal dostať z ľadového zovretia.
Veľa z nás nevedelo pochopiť, ako človek dokáže prežiť v týchto podmienkach. Obliekať si zamrznuté veci? Spať pri mínus 40 °C? Nesprchovať sa takmer tri mesiace? Ako to človek vôbec dokáže zvládnuť, pýtal sa nejeden ohúrený divák. Aj ja som sa zaradil do zástupu ľudí, čo uznanlivo sňali klobúk. Myslel som si, že nič také asi v živote nezažijem. Napriek tomu, že ma toto ľadové predstavenie nadchlo a zamiloval som sa do ťažkých polárnych expedícií, nenádejal som sa, že sa raz do niečoho podobného pustím.
„Ale prečo by som nemohol?“ pýtal som sa sám seba. Prečo by chlapec z Bratislavy nemohol vyraziť na zimnú expedíciu? Začal som snívať a povedal som si, že sa aspoň pokúsim. Vyznie to ako z lacného romantického filmu, no nepáčilo sa mi, keď mi niekto povedal, že na to nemám. „Martin, toto je mimo teba,“ povedal mi raz jeden známy. „Takéto cesty sú pre iných ľudí; skús sa vrátiť na zem,“ povedal druhý kamarát a spolu sa na mne zasmiali.
Mňa však takéto poznámky neodradia. Skôr naopak. Nemám rád, ak ma odhovárajú od nejakého sna a myslia si, že na to nemám. Kde je napísané, kto to dokáže a kto nie? Veď každý máme rovnakú štartovaciu čiaru a je len na nás, či sa pustíme do dobrodružstva a ako dlho vytrváme. Treba len chcieť a ísť za svojím snom, aj keď to niekedy vyzerá, že sen je nesplniteľná úloha.
Ani som sa nečudoval okoliu, že malo také názory. Takéto cesty boli nielen šialene drahé. Museli ste tiež získať polárne skúsenosti. Len si predstavte, že sa písal rok 1998 a náš slovenský pas patril medzi najmenej uznávané v Európe. Potrebovali sme všade víza. Naše platy boli omnoho nižšie ako dnes a výbava do polárnych oblastí stála takmer priemerný ročný plat. Ak chcel niekto v tomto čase letieť napríklad do USA, letenka ho vyšla na 38-tisíc slovenských korún. Priemerný plat bol okolo 8-tisíc korún. Už len cesta autobusom do Paríža sa považovala za veľké dobrodružstvo a dovolenka pri mori niekde v Thajsku alebo na Srí Lanke za nesplniteľný sen. Ľudia na Slovensku riešili úplne iné problémy a cestovateľský sen si dovolilo snívať oveľa menej ľudí.
Vedel som, že svoj cieľ nedosiahnem za rok či dva, ale až keď budem trochu starší. Začal som prosto snívať a krok za krokom som kráčal za jeho naplnením. Celý život som bol totiž vedený k tomu, že všetko má svoj čas a postupnosť. Mal som možno aj šťastie, že vtedajšia doba nebola taká rýchla ako dnes.
Keď robím prednášky na základných a stredných školách, mladí poslucháči mi občas závidia to, kde som bol a čo som zažil. Rovnako ako som ja závidel cestovateľom a polárnikom, ktorých som počúval. Avšak sem-tam príde otázka, ako dlho trvalo, kým som sa dostal tam, kde som teraz. Dvanásť až pätnásť rokov, odpovedám rýchlo a vždy ma zarazí reakcia, že to je vraj pridlho. Na to ľudia čas nemajú, predstavovali si, že potrebujú tak rok či dva.
To je možno výsledok dnešnej doby. Všetko chceme rýchlo. Svet okolo nás sa totiž zrýchľuje. Nie, nie je to povzdychnutie s prímesou spomienkového optimizmu. Je to prosto skutočnosť, ktorú prijímam a nesnažím sa tomu vysmievať. Preto sa snažím trpezlivo vyrozprávať svoj krátky príbeh.
Niekedy je cesta za snom krajšia ako samotný cieľ. Prekonávate nielen neskutočné množstvo prekážok, ale čelíte aj rôznym výzvam. Niekedy sú ľahké, sem-tam ťažké, bojujete s pochybnosťami… Je toho veľa. Ale čím je cieľ bližšie, tým viac si uvedomujete, že to všetko vás nesmierne zoceľuje. Mňa od určitého momentu viac baví samotná cesta ako víťazoslávny pokrik na konci. Keď si teraz spomeniem na moju strastiplnú cestu za pomyselnou sklenenou guľou, ktorá ma čakala na južnom póle, oveľa viac ma hreje, že som nezišiel z cesty a veril som si. Som vďačný svojim najbližším, že mi dodávali silu a podporovali ma. Mama mi vždy vravela, že ak som o niečom presvedčený a chcem to, aby som za tým išiel. Podstatný je môj pocit a presvedčenie, nie to, čo si myslí druhý.
Práve na školách sa snažím trpezlivo vysvetľovať, že cesta za snom nejde cez žiadne skratky. Je to, akoby ste chceli byť špičkovým bežcom a myslíte si, že si stačí pozrieť nejaké video na YouTube a sem-tam si zabehnúť na školskom ovále. Vypočujte si životný príbeh hociktorého profesionálneho športovca. Porozpráva vám, ako vstával veľmi skoro ráno, trénoval niekoľkokrát za týždeň, potil sa, namáhal, vzdal sa rôznych osláv a sviatkov… Obetoval tomu nielen čas, ale aj osobný život. Nikto vám nepovie, že si prípravu nejako skrátil. Toto nie je písomka v škole, kde je skratkou napríklad opisovanie od spolužiaka. Je to tvrdá práca.
Preto mi dovoľte, aby som vyrozprával svoj príbeh v najnovšej knižke o póle, ktorá vyjde v máji. Nebude len o tom, aký som bol statočný a ako som prekonával ťažké prekážky. Vyrozprávam vám, ako taká expedícia vyzerá, s čím sa človek musí vysporiadať a hlavne ako sa musí pripraviť. Lebo čo ak je medzi vami čitateľ, ktorý má podobný cieľ ako ja v roku 1998? Aj ja som bol normálny mestský chalan so zdanlivo nedosažiteľným snom.
Máte otázky na článok „Cesta za snom krajšia ako samotný cieľ“? Dajte do komentu a radi odpovieme
