Cesta prvých križiakov do Svätej zeme
Každú sobotu vám na Travelistane prinesieme v spolupráci s www.historickarevue.com zaujímavú historickú tému, ktorá nám priblíži menej známe dejiny nášho sveta. Tentoraz na tému „Cesta prvých križiakov do Svätej zeme“
Keď byzantský cisár Alexios I. Komnénos od roku 1088 zasielal na latinský Západ naliehavé výzvy o pomoc v boji proti náporu seldžuckých Turkov, dúfal, že čoskoro prídu stovky, v najlepšom prípade tisícky dobre vyzbrojených a vojensky zdatných západných rytierov. S ich pomocou chcel vytvoriť nové žoldnierske jednotky a postupne zatlačovať Turkov späť do vnútrozemia Malej Ázie.
Jeho výzvy, ešte zosilnené autoritou nového duchovného vodcu latinského Západu – pápeža Urbana II., však poslúchli nie stovky, ani tisíce, ale desaťtisíce ľudí. Pápežova výzva oslovila nielen rytierov a barónov, ale popri nich aj prostý ľud, ženy, deti a starcov, ktorí nečakali na križiacke vojská, na jar 1096 opustili svoje domovy a vydali sa na pochod do Svätej zeme. Na byzantskom cisárskom dvore v Konštantínopole prvé správy o pochode početných križiackych húfov vyvolali zmiešané pocity.
Cisár Alexios I. Komnénos, samozrejme, vedel o záveroch koncilu v Clermonte, kde 27. novembra 1095 pápež Urban II. vyzval celé západné kresťanstvo k účasti na výprave, ktorej cieľom sa stalo oslobodenie Božieho hrobu z rúk neveriacich. Mal spoľahlivé správy aj o tom, že v rôznych častiach západnej Európy sa zhromažďujú a pripravujú na pochod skutočné, dobre vyzbrojené a vystrojené križiacke armády. Cisárova dcéra Anna Komnéna zaznamenala opatrenia, prijaté jej otcom, aby zabezpečil ničím nerušený prechod týchto armád byzantským územím. Cisár povolal veliteľov byzantského vojska a „prikázal im priateľsky privítať prichádzajúcich a poskytovať im cestou hojné zásoby zo všetkých krajov“. Súkolesia byzantského byrokratického štátneho aparátu sa potom rozbehli naplno a v súlade s uvedeným cisárovým nariadením boli pozdĺž predpokladaných trás pochodu križiackych armád pripravované sklady zásob, ktoré obsahovali potraviny a vodu. Napriek tomu prvé dve veľké zoskupenia pútnikov vedené Petrom Pustovníkom a rytierom Gautierom Bezzemkom, predstavovali veľký problém a nepríjemnú komplikáciu, ktoré dôkladne preverili účinnosť byzantského „logistického“ systému ešte pred príchodom skutočného križiackeho vojska.
Byzantský „Logistický“ Systém
Je samozrejmé, že dnešný termín logistika (z gréckeho slova logistiké, počty) nemal v stredoveku taký význam ako dnes a nejestvovala ani podobná samostatná činnosť, ktorá by obsahovo aspoň približne zodpovedala tomuto termínu, a to dokonca ani v Byzantskej ríši. Práve vďaka stáročia fungujúcemu byrokratickému aparátu, ktorý od čias antickej Rímskej ríše dokázal rok čo rok pomerne efektívne zabezpečovať vyberanie daní a ich následné prerozdelenie v súlade s potrebami štátu, však byzantskí úradníci mali pomerne slušné organizačné schopnosti. Svoj diel z vyzbieraných daní, samozrejme, dostávala aj armáda, na ktorej bedrách spočívala obrana byzantského územia. Jej zabezpečenie finančnými prostriedkami, poľnohospodárskymi produktmi, výzbrojou a výstrojom v priebehu stáročí podliehalo rozsiahlym premenám, avšak v prípade potreby vždy predstavovalo určitý vzor pre nové generácie cisárskych úradníkov.
V čase príchodu križiakov na byzantské územie sa celý byzantský „logistický“ systém zakladal na existencii vybraných cisárskych veľkostatkov, nazývaných episkepseis (lat. pertinentiae), ktoré boli pod správou osobitných úradníkov, známych z byzantských prameňov ako episkeptitai. Tieto veľkostatky boli zvyčajne umiestnené pozdĺž významných komunikácií, cestných križovatiek alebo na strategicky výhodných polohách, pričom vždy pozostávali z rozsiahlych pasienkov v blízkosti vodných zdrojov (rieky, jazerá). Ich súčasťou boli tiež farmy, kde sa v desaťtisícových množstvách chovali ťažné zvieratá (kone, muly, mulice, voly), ako aj rôzny dobytok. Takisto sa na týchto statkoch zhromažďovali poľnohospodárske produkty zo širokého okolia, aby boli kedykoľvek k dispozícii byzantským vojenským oddielom, ktoré tiahli do boja. Niektoré z týchto statkov slúžili aj ako zhromaždiská byzantskej armády pred veľkým poľným ťažením. V západnej (európskej) časti ríše bolo takýchto zhromaždísk, samozrejme, viacero – napríklad pri Solúne (Thessaloniké), Adrianoupole (Edirne), Tzouroulone (Çorlu) a pri meste Choirobakchoi (v blízkosti dnešných lokalít Büyükçekmece a Küçükçekmece). Tam, kde sa episkepseis nenachádzali, potrebné zásoby pre armádu poskytovali blízko ležiace mestá a dediny, a to vo forme trhov. Tieto trhy boli organizované miestnymi cisárskymi úradníkmi a ceny produktov boli prísne regulované.
Prvá zaťažkávacia skúška
Ako je všeobecne známe, prvé stretnutie byzantských úradníkov, poverených zásobovaním prichádzajúcich pútnikov a nedisciplinovaných húfov „ľudovej“ časti križiackej výpravy pod vedením rytiera Gautiera Bezzemka a Petra Pustovníka, neprebehlo práve najprívetivejšie. Križiaci totiž prišli na byzantské územie z nečakaného smeru – cez Uhorsko (a nie cez Jadranské more do prístavu Dyrrachion, dnešný Drač v Albánsku). Aj ich počet bol oveľa väčší, než s akým Byzantínci rátali. Koľko ich však skutočne tiahlo Balkánom, písomné pramene neuvádzajú. Albert z Aix, jeden z neskorších kronikárov prvej križiackej výpravy, píše, že pútnici boli „nespočítateľní ako piesok v mori“. Navyše u nich nejestvovalo jednotné vedenie a spájal ich iba všeobecný rešpekt k osobe Petra Pustovníka. Po príchode na byzantské územie z vyššie uvedených dôvodov zásoby ešte neboli pripravené, a tak skupinky vyhladovaných a netrpezlivých križiakov 26. júna 1096 obľahli byzantskú hraničnú pevnosť Veligrada (Belehrad) a po krátkom obliehaní ju dobyli a vypálili. Nakoniec sa byzantským úradníkom podarilo zhromaždiť potrebné zásoby v meste Naissos (Niš), kam križiacke húfy smerovali po vyplienení Belehradu. Ďalšia ich cesta cez Sardiku (Sofiu) a Filipoupolis (Plovdiv) do Konštantínopola, kam križiaci dorazili v priebehu augusta 1096, už potom prebiehala bez väčších incidentov, z čoho je možné usudzovať, že ich zásobovanie potravinami prebiehalo plynulo a v dostatočných množstvách. Keď potom Byzantínci prepravili križiakov na ázijský breh Bosporu, ich ďalšie pravidelné zásobovanie zabezpečovali byzantské lode, ktoré do tábora križiakov v Civetote dovážali víno, obilie, ovos, syry a olej.
Pochod križiackych armád Balkánom
Pochod jednotlivých križiackych oddielov pod vedením Huga z Vermandois (brata francúzskeho kráľa Filipa I.), Godefroia z Bouillonu, normanského grófa Róberta Courthose, akvitánskeho grófa Raimonda z Toulouse, Bohemunda (syna normanského vojvodu Róberta Guiscarda) a ďalších naprieč Balkánom a ich príchod medzi jeseňou 1096 a jarou 1097 pod konštantínopolské hradby už prebehol oveľa organizovanejšie. Ich oddiely nepochodovali spoločne, ale po troch oddelených trasách, z ktorých prvá v podstate kopírovala pochod húfov pod vedením Petra Pustovníka (tú si vybral Godefroi z Bouillonu a jeho sprievod), druhá prechádzala cez dnešné Chorvátsko a Bosnu do Draču a odtiaľ po starej rímskej ceste Via Egnatia cez Solún, Rhousion (Rusköy) a Rhaidestos (Tekirda) do Konštantínopola (oddiel Raimonda z Toulouse) a tretia viedla cez južné Taliansko a po prekonaní Otrantskej úžiny dospela do Draču a pripojila sa k druhému oddielu (oddiely Huga z Vermandois, Bohemunda, Róberta Courthose a grófa Róberta z Flámska). Na byzantskom území ich už všade, kam prišli (až na niekoľko výnimiek), čakali byzantskými úradníkmi zorganizované trhy, kde si za stanovené ceny mohli nakúpiť potrebné zásoby. Napriek skutočnosti, že tieto vojská postupovali oddelene, a tým vlastne svojím spôsobom uľahčovali prácu Byzantíncom, ktorí sa starali o ich zásobovanie, je nutné ohodnotiť výkon byzantskej administratívy ako vynikajúci, keďže celkový počet križiakov, zhromaždených na jar 1097, sa odhaduje až na 60-tisíc (najnižší odhad je 30-tisíc križiakov).
Nehostinná Anatólia
Predtým, ako sa v priebehu 70. rokov 11. storočia cez byzantskú východnú hranicu prevalila vlna tureckých kočovníkov, Malá Ázia (Anatólia) patrila k jadru územia Byzantskej ríše. Napriek horúcemu a suchému podnebiu údolia riek boli lemované pásmi poľnohospodársky obrábanej pôdy a, takisto ako v európskej polovici ríše, aj tu na rôznych miestach a križovatkách dôležitých ciest existovali a fungovali episkepseis, už spomínané cisárske veľkostatky, určené na zásobovanie oddielov byzantskej armády. Iba štvrťstoročie od bitky pri Manzikerte (1071) však stačilo, aby v tejto oblasti nastali rozsiahle a nezvratné zmeny. V čase príchodu križiackych oddielov už bol seldžucký zábor Malej Ázie skonsolidovaný. V moci seldžuckého sultána Kilič Arslana ibn Sulejmana ibn Qutlumuša (1092 – 1107) a jeho rivalov – tureckých emirov Danišmendovcov sa okrem úzkeho pásu pobrežia, ktoré lemuje Marmarské a Egejské more, nachádzali všetky bývalé východné byzantské provincie. Pohybliví tureckí jazdci ovládali všetky dôležité komunikácie a, čo je ešte dôležitejšie, ich nomádsky spôsob života, založený na extenzívnom chove dobytka, ako aj neustále nájazdy na byzantské usadlé obyvateľstvo, značne prispeli k redukcii rozlohy poľnohospodársky obrábanej pôdy v anatólskom vnútrozemí. To sa v priebehu neskorej jari a najmä horúcich letných mesiacov menilo na vyprahnutú a nehostinnú step.
Z týchto dôvodov je zrejmé, že zásobovanie križiackych oddielov pri pochode krížom cez Malú Áziu pre Byzantíncov predstavovalo neriešiteľný problém. Po Nikáiu boli na pochodovej trase križiakov pripravené potrebné zásoby a potom, t. j. po prechode na seldžucké územie, pochodujúce križiacke šíky a malý oddiel byzantského vojska na čele s generálom Tatikiom si dokázali vystačiť z vlastných zásob približne 20 dní (podľa byzantských vojenských manuálov z 10. storočia toľko mala byť byzantská armáda schopná operovať na nepriateľskom území bez možnosti získať akékoľvek zásoby z miestnych zdrojov). Pochod naprieč vyprahnutou Anatóliou však nakoniec trval križiakom približne dvojnásobne dlhšie. Turci väčšinou všetko, čo križiakom mohlo slúžiť ako potrava, systematicky ničili. Výnimku v tejto zložitej zásobovacej situácii tvorilo okolie mesta Ikonion (Konya), ktorého sa križiaci zmocnili 15. augusta 1097 a našli v ňom množstvo potravín, ako aj toľko potrebnú vodu. Niet teda divu, že kronikári prvej križiackej výpravy zhodne informujú o obrovskej núdzi a nedostatku (najmä vody), ktoré trápili križiacke oddiely počas pochodu Anatóliou. V tomto ohľade je typické svedectvo, obsiahnuté v kronike Gesta Francorum od anonymného autora: „Hlad a smäd nás zvierali zo všetkých strán, a nebolo tam nič, čo by sme mohli zjesť, iba sme náhodou mohli trhať a pomlieť obilie našimi rukami, a tak pokračovať v našej biednej existencii, ako len bolo možné.“ Veľa účastníkov výpravy umrelo od smädu, mimoriadne trpeli kone aj ťažné zvieratá. V dôsledku strát ich potom križiaci mali taký nedostatok, že veľa rytierov muselo namiesto na koňoch bojovať na muliciach, somároch alebo ako pešiaci.
Obliehanie Antiochie
Len čo križiacke oddiely prešli priesmykmi v pohorí Taurus a zostúpili do Kilíkie a na planiny severnej Sýrie, ich zásobovacia situácia sa znovu zlepšila, keďže táto oblasť bola bohatá na poľnohospodárske produkty a zásoby rôznych potravín. Križiaci sa zároveň opäť ocitli v blízkosti stredomorského pobrežia, čo umožňovalo ich zásobovanie po mori. Byzantský cisár Alexios I. Komnénos zabezpečil, aby ich pravidelne zásobovali nákladné a obchodné lode, ktoré dovážali potrebné zásoby z neďalekého Cypru. Medzitým väčšia časť križiackeho vojska (okrem oddielu Balduina z Boulogne, ktorý sa vybral obsadiť Edessu, dnes Urfa) 21. októbra 1097 pristúpila k obliehaniu Antiochie. Zároveň, ešte pred začiatkom obliehania, križiaci ovládli Prístav sv. Simeona, ktorý ležal v ústí rieky Orontes a vo vzdialenosti len asi 27 km od Antiochie. Tým si zabezpečili trvalý prísun zásob, ktoré každodenne privážali lode z Cypru. Na plné uspokojenie 60-tisícového križiackeho vojska úplne stačilo, keď do Prístavu sv. Simeona denne priplávala jedna nákladná loď s výtlakom približne 100 ton. V prístave boli tieto zásoby buď naložené na riečne bárky, alebo na veľké štvorkolesové povozy, ťahané koňmi, ktoré ich potom dopravili do križiackeho tábora.
Spočiatku križiacke vojsko netrpelo núdzou. Okolie Antiochie bolo veľmi intenzívne poľnohospodársky obrábané a v čase príchodu križiakov koncom októbra 1097 bolo všade dostupné množstvo zásob potravín, pretože sa nedávno skončilo vegetačné obdobie. Križiacka armáda mala dostatok obilia, vína, oleja a ostatných potravín. Okolo Vianoc sa však podľa kroniky Gesta Francorum situácia radikálne zmenila: „Pred narodením Pána obilie a všetko jedlo neuveriteľne zdraželo. Neodvažovali sme sa vychádzať von (z tábora)… na území kresťanov sme nemohli nájsť absolútne nič, a nikto sa bez sprievodu veľkej armády neodvažoval vstúpiť na územie Saracénov.“ Podobnú núdzu v križiackom tábore spomínajú aj ostatné západné kroniky a zaznamenal ju aj arabský historik Ibn al-Athīr, ktorý píše, že „bohatí sa živili svojimi koňmi a chudobní zdochlinami a lístím zo stromov“. Takýto vážny stav mohol mať len jedinú príčinu – námorné zásobovanie bolo prerušené. Dôvodom prerušenia však neboli nepriateľské námorné operácie (námorná flotila egyptských Fátimovcov, ktorá ako jediná z muslimských námorných síl bola schopná ohroziť zásobovanie križiakov, však v tej dobe s nimi ešte nebola vo vojnovom stave), ale skutočnosť, že v zimnom období (t. j. cca od začiatku novembra do začiatku marca) stredoveká námorná plavba po Stredozemnom mori úplne ustávala z dôvodu silných zimných búrok a nebezpečného vlnobitia. Keď sa potom na jar 1098 lodná plavba obnovila, križiaci prestali mať zásadné problémy so zásobovaním a nakoniec 3. júla 1098 Antiochiu dobyli. Aj ďalšia trasa križiackych oddielov, ktoré pri svojom obnovenom pochode na Jeruzalem v priebehu jari 1099 v podstate postupovali v tesnej blízkosti pobrežia Stredozemného mora, ukazuje, že hlavné zásobovanie križiakov potravinami sa dialo po mori. Stále na ňom mali rozhodujúci podiel byzantské lode (okrem janovskej, benátskej a iných flotíl z latinského Západu), a to aj napriek roztržke križiackych veliteľov a byzantského cisára Alexia I. Komnéna kvôli vláde nad Antiochiou.
Konečný cieľ: Jeruzalem
Vzhľadom na nedorozumenia a rozpory, ktoré postupne naštrbili pôvodnú dohodu križiackych veliteľov s cisárom Alexiom I. Komnénom, spolu so všeobecnou nedôverou radových účastníkov prvej križiackej výpravy k Byzantíncom sa západní kronikári zámerne nezmieňujú o byzantskej „logistickej“ podpore, a tým pádom aj o ich významnom prínose k úspechu celého ťaženia. Naopak, väčšina prameňov zhodne opisuje byzantského cisára ako nedôveryhodného a prefíkaného politika „machiavelistického“ typu, ktorý sa napriek dohodám, uzavretým na prelome rokov 1096 a 1097 v Konštantínopole snažil priebeh výpravy skôr sabotovať. Dôkazom toho podľa západných kronikárov bol napríklad aj fakt, že v dobe najväčšieho ohrozenia križiackeho vojska na jar 1098 pod hradbami Antiochie im neprišiel na čele byzantskej armády na pomoc, ale nechal ich napospas Seldžukom. Preto aj v prípade zriedkavých zmienok prameňov o zásobovaní križiackeho vojska počas jeho pochodu na Jeruzalem, ale hlavne počas obliehania Antiochie, sa vyskytujú zmienky o príchode lodí so zásobami z Janova, Pisy, Benátok či dokonca až z Dánska, Nórska alebo Anglicka, ale ani o jednej z Byzancie. Pritom je zrejmé, že hlavná záťaž „logistickej“ podpory spočívala práve na byzantských úradníkoch, ktorí na Cypre organizovali nakladanie potravín a zásob na byzantské lode, ako aj na rôzne lode, prichádzajúce na jar 1098 z latinského Západu. Lode z Benátok, Pisy a Janova síce pri svojej prvej plavbe do východného Stredomoria prepravovali vlastné zásoby, ale hneď, ako sa zapojili do prevážania zásob medzi ostrovom Cyprus a križiackymi oddielmi, sa nachádzali pod jurisdikciou byzantského cisára. Lode, ktoré prevážali zásoby, poskytli križiakom aj Byzantínci, preto je možné skonštatovať, že bez byzantskej „logistickej“ podpory, poskytovanej križiakom počas celého ich pochodu do Svätej zeme, by križiaci pravdepodobne neboli schopní dobyť Antiochiu a ani ovládnuť zvyšok levantského pobrežia. Pravdepodobne by sa im tiež nepodarilo dobyť Jeruzalem a Jeruzalemské kráľovstvo, vytvorené na ochranu svätých miest kresťanstva v Palestíne, by sa nikdy nestalo skutočnosťou.
Svätá kopija (aj Kopija osudu, Longinova kopija) zohrala osobitnú úlohu počas bitky medzi križiakmi, ktorí dobyli Antiochiu (1098), a vojskom obávaného tureckého náčelníka Keborga. Ten prichádzal na pomoc posádke v Antiochii, ktorá bránila zvyšky mesta. Vyčerpaní križiaci sa obávali blížiacej sa bitky s Keborgovým vojskom a práve vtedy sa jednému z nich – Petrovi Bartolomejovi, prisnil sen so svätým Ondrejom. Ten mu povedal, že kopija, ktorou bol prebodnutý Ježiš Kristus, sa nachádza v chráme v Antiochii. Svätá kopija patrí medzi najvzácnejšie relikvie kresťanov, pretože podľa Jánovho evanjelia v Biblii ňou rímsky vojak Longinus prepichol bok ukrižovanému Ježišovi Kristovi. Pre kresťanov má význam aj preto, že na nej bola zachytená Mesiášova krv. Vďaka tomuto nálezu križiacke vojsko opäť nadobudlo odhodlanie a vieru, že bitku s muslimami dovedú do úspešného konca, čo sa napokon aj podarilo. Počas jednej z bitiek sa dostala do rúk muslimom, avšak v súčasnosti sa nachádza vo Vatikáne vďaka tureckému sultánovi Bajazidovi II., ktorý ju poslal pápežovi Inocentovi VIII.
Ak máš otázky na článok „Cesta prvých križiakov do Svätej zeme“, daj do komentu a radi zodpovieme.
Tento článok ,,Cesta prvých križiakov do Svätej zeme“ vznikol v spolupráci www.historickarevue.com.
Autor textu „Cesta prvých križiakov do Svätej zeme“: Marek Meško
Páčil sa ti tento článok? Získajte zdroj základných informácií pre cestovateľov.
