Alžírsko – od rímskych stavieb po Saharu
„Ak chcete niekedy objavovať najkrajšiu antickú architektúru, musíte ísť do Sýrie, alebo do Alžírska.“ Tento výrok som si zapamätal na prednáške na vysokej škole o antike. Do antickej mozaiky mi chýbalo už len to Alžírska. Aj o tom je cestopis ,,Alžírsko – od rímskych stavieb po Saharu“.
Počuli ste o mestách ako Timgad, Djemila či Tipasa? Dajte si mestá do internetového vyhľadávača a uvidíte mestá, ktoré sa nikde inde nedajú vidieť. Nielen krásne zachované amfiteátre, ale aj ulice, námestia, budovy, chrámy. Tu nepotrebujete žiadne nákresy, ktoré by vám ukazovali ako asi mestá vyzerali. Aj človek s minimálnou predstavivosťou si urobí krásny obraz o rímskych mestách. Mňa najviac fascinovali miestne staroveké trhoviská, kde uvidíte staré mierky, nápisy v latinčine, ktoré oznamujú o pravidlách na trhu. Alebo neboli krajšie tie mozaiky na podlahách bohatých rímskych občanov? Alebo tá fontána v strede námestia?
Prechádzam sa tu sám po starých kamenných kvádroch, ktoré by vedeli rozprávať, koľko rímskych vojakov tadeto prešlo. Zájdem pri jednom obchodnom dome napravo a vidím obrovskú sochu boha Jupitera. Len tak. Trochu si pripadám ako v nejakom filme, akoby som prišiel do mesta duchov. Môžem vojsť kamkoľvek a žiadne zátarasy tu nie sú. Mestá sú to obrovské aj z dnešného pohľadu.
Staré chrámy stu stále stoja. Keby im nechýbala strecha, tak si poviete, že veď to tu muselo byť postavené pred 200 rokmi. Neboli tu až tak silné zemetrasenia, ktoré by zničili krásu antických miest a ani tadeto neprešlo toľko dobyvačných vojsk. Ak prekonáte strach z neznámeho Alžírska a z obavy, ktorú nevieme ani poriadne pomenovať, budete odmenený tak isto ako ja. Veď kto by sa nechcel sám prechádzať po antickom rímskom meste?
Ak však už sem prídete, musíte letieť aj na samotný juh Alžírska, kde miesto rímskeho kameňa vládne Sahara. Nekonečné more piesku od nevidím do nevidím. Moje putovanie začalo v meste Djannet, ktoré je oázou, kde teplota v lete nepadne pod 45°C.
Nasadneme do terénnych áut a ideme na 5 dní cez alžírsku Saharu. Doteraz neviem podľa čoho sa orientovali. Podľa pohyblivých dún? Podľa svetla? „Od narodenia sa tu pohybujem a neviem sa stratiť. Zas keby som prišiel do tvojho mesta, stratím sa.“ Hovorí vysmiaty sprievodca a kamarát Tarek, ktorý pochádza z kmeňa Tuaregov.
Sahara to nie je len piesok a piesok, ale aj mnoho kamenných útvarov či roklín s kamennými kresbami, ktoré tu nakreslili rôzne karavány. Tie prechádzali z bájneho Timbuktu smerom k stredozemnému moru. Denne prešli tak 25 kilometrov a prespávali v rôznych kamenných previsov, ktoré poskytovali vyslobodzujúci tieň. Aj my sa skrývame okolo obeda pred vražednou teplotou, ktorá ukazuje plus 57. A tak len ležíme, oddychujeme a je tak teplo, že aj muchy prestali lietať. Keď však teplota trochu padne, my vyrážame na cesty. Cez piesočné duny, ktoré sú vysoké aj 600 metrov k hlbokým kaňonom, ktoré sa v zime naplnia vodou.
Sahara vás neprestane baviť. Každú chvíľu sa prostredie mení. Raz je piesok žltý a potom odrazu snehobiely, že musíte zavrieť oči ako sa slnko odráža. Niekedy je okolo vás samá duna a potom planina, že ani biliardový stôl nie je rovnejší. 5 dní jazdíme, objavujeme a hlavne si užívame slobodu, ktorá tu vládne. Tu neexistujú žiadne hranice. Sme napríklad 15 kilometrov od líbyjských hraníc, ale tu nikto nestráži. Tu nie je žiaden plot či strážnik a každý sa v tom kúte Sahary riadi miestnymi tuaregskými pravidlami. Tajne dúfam, že im to vydrží čo najdlhšie.
Ale skutočná počas takmer mesačného putovania po Alžírsku prichádza na záver. Hlavné mesto Alžír. Mesto krajšie ako Paríž? Tušili ste, že dnešné hlavné mesto Francúzska môže ďakovať za svoj vzhľad Alžíru, kde si najlepší architekti vyskúšali svoje zručnosti a stavebné štýly?
,,Takmer všetci žasli nad krásou Alžíru na brehu Stredozemného mora“ začal rozprávať kamarát Tarek nad silným zeleným čajom. ,, Nielenže ich zaslepila biela farba mesta, od ktorej sa odrážali slnečné lúče, ale aj široké čisté bulváre, ktoré boli honosnejšie ako tie parížske“. Keď som prvýkrát počul o Alžíri príliš som neveril, že je niečo krajšie ako dekadentné mesto na Seine. Každá budova má podpis od významného francúzskeho architekta, ktorý sa neskôr uplatnil v Európe. Vstupujem do jedného obytného bloku a prekvapuje ma nielen obrovské mramorové schodisko, staré poštové schránky, ale hlavne výťahy, ktoré dnes nájdete len v múzeu. Zatvorím za sebou ťažké železné vráta a starou kľukou sa posuniem na 4. poschodie. Výťah naskočí a lenivo ma vynesie na najvyššie poschodie. Do toho točité secesné schodiská, staré mozaiky… Inde by som toto videl v múzeu, ale toto je živé. ,,Keď odchádzali Francúzi na konci vojny v 62-hom nechávali nielen svoje krásne byty, ale aj svoj nábytok, šatstvo, riad… Všetko vo vnútri bytov preto vyzerá tak, ako keby sa nič nezmenilo“, vysvetľuje Tarek, s ktorým blúdim po meste. Príde mi to ako Havana na Kube, len s tým rozdielom, že tu nevidím polorozpadnuté domy. Najkrajšia budova pošty v maurskom štýle, kde ešte stále môžete poslať telegram, hodiť list do secesnej schránky alebo zatelefonovať do sveta zo starožitnej búdky. Na širokých bulvároch, ktoré by konkurovali Champ Ellyse si sadneme do štýlovej kaviarničky a spolu so starými Arabmi si dáme tu preslávenú čiernu tekutinu.
Do tejto chvíle boli pre mňa najlepší kávičkári z Talianska. Čašník v bielej košeli a s motýlikom na striebornom podnose prinesie malý sklenený hrnček z ktorého ide silná omamná vôňa kávy. Tu sa káva poriadne sladí, aby prebila trpkú chuť. Káva je čierna ako ebenové drevo s hustou penou. Na káve sa sedí hodiny a preberá sa všetko od politiky po šport. Alžírsko je dnes ostrov slobody v severnej Afrike, napriek tomu si táto krajina užila dosť občianskej vojny v 90-tych rokoch. ,,Boj za nezávislosť v 50-tych rokoch bol ťažký, ale nedá sa to porovnať s tým, čo nastalo v 90-tych rokoch. Alžírsko si ešte nezvyklo na dávku demokracie, ktorú si každý vysvetlil po svojom a vytvorilo sa niekoľko bojujúcich frakcií. Každý po niekom strieľal a ani nevedel kvôli čomu. Prvá arabská jar začala v Alžírsku a dnes napriek útrapám z minulosti je všetko na dobrej ceste. Museli sme si tým prejsť a veríme, že v okolitých krajinách nastane skoro mier.“ Nestráca optimizmus môj verný kamarát a sprievodca. Napriek tomu, že sme v strede islamskej krajiny, sú tu miesta, kde si môžete dať nielen domáce pivko, ale aj červené víno, kvôli ktorému sem vraj prišli aj Rimania. Navštevujeme bývalé kasíno, ktoré nájdete v nejdenom románe od francúzskych spisovateľov, kde opisovali zhýralí život smotánky. Za starým dubovým stolom nám nalejú víno z oblasti Tlemcen a pozeráme na gýčový západ slnka nad prístavom. Do toho zvuk muezína z arabskej štvrte Casbah, ktoré je pôvodnou časťou Alžíra. Široké bulváre tu vystriedajú úzke uličky, ktoré sa ťahajú do kopca a na niektorých miestach je šírka až 2 metre. Bez územného plánu, názvov ulíc a bez orientačného bodu a ak nemáte GPS, viete sa krásne stratiť. Klasické niekoľkogeneračné domy, kde rodina má aj 22 členov sa striedajú s osmanskými palácmi a obchodníckymi domami. ,,Uličky sú tak úzke a neprehľadné, že ešte stále tu neexistuje klasický zber odpadu. Všetko sa to nesie na chrbte oslov.“ Obrovský kontrast oproti novovybudovanému Alžíru.
Mňa však zaujal stredoveký hamam – arabské kúpele. Stará budova z čias Osmanskej vlády je rozdelená na niekoľko miestností. V jednej sa naparujete, ako keby v saune a ležíte na rozpálenom mramore, ktorý má uvoľniť vaše svaly. Potom príde malý svalnatý masér, ktorý skôr stavbou tela pripomína bývalého guliara. Zoberie uterák, ktorý nevidel aviváž už roky a poriadne drhne vašu pokožku. Vytiahne všetku špinu a vy viete, že naše prípravky sú nanič. Len hrubá sila a poriadne veľká dávka mydla. Nakoniec príde masáž. Ale nie jemná Thajská, ale poriadne silná. Ak ste mali pocit, že sa nedokážete poriadne ohnúť, masér s vami spraví niekoľko figúr a premetov, že sa cítim ako handrová bábika. Celá procedúra trvá dve hodiny a na konci príde zaslúžený čierny čaj a vodná fajka. Každú minútu príde v tomto meste intenzívny zážitok, o ktorom ste netušili. Tarek ma volá na miestny futbal. Alžírčania sú fanatickými fanúšikmi futbalu. Zatiaľ čo v iných krajinách ľudia nosia dresy s Messim, tu chodia okolo vás alžírske futbalové modly, ktoré dosiahli najlepší výsledok na minuloročných futbalových majstrovstvách sveta vo futbale z afrických krajín. Víta nás malý štadión, ale s ohlušujúcou atmosférou. Dve hodiny pred zápasom je štadión plný a cvičia sa oslavné chorály. Ak nemáte štuplík do ucha, bude vám veru ťažko. Miesto piva máme v ruke kávu a slnečnicové semiačka. Nestíham vnímať hru v tomto kotli. Raz reve pravá strana, potom ľavá alebo naraz skríkne 15 tisíc ľudí Uuu a vy sa zľaknete. Na konci zaznie zvuk muezína a futbaloví funkcionári si rozprestrú modlitebný koberček a vykonajú krátku modlitbu.
Starý Citroen si to derie po cestách. Auto s veľkým volantom a sedadlom, ktoré vás pohltí. Milovník starých vozidiel by tu asi našiel raj. Už sa ani nečudujem, že Francúzi nechceli odtiaľto odísť. Alžírsko bolo pre nich nielen obilnicou, vinicou, ale aj miestom, kde trávili svoju dovolenku. Pravidelné lodné spojenia plné dovolenkárov robilo z tejto krajiny ,,Perlu všetkých kolónii“. Asi by aj ostalo, keby nespravili chybu. ,,Francúzom sme vedeli odpustiť mnohé veci ako segregáciu obyvateľov, potlačovanie Islamu, ale keď nám sľúbili za druhej svetovej vojny, že keď budeme bok po boku bojovať, po vojne nám dajú autonómiu. Keď sme žiadali naplnenie sľubov, čo sa stalo? Streľba.“ Niekoľko desiatok mŕtvych Alžírčanov prebudilo krajinu a pustilo sa do boja za nezávislosť. Alžírsko bolo tak dôležité pre Paríž, že keď Charles de Gaulle pripustil rokovania s moslimskou krajinou, časť francúzskej generality plánovala atentát na prezidenta republiky. Čítali ste známy román Šakal? Práve z tohto obdobia je dielo od spisovateľa detektívok Frederica Forsytha. Nad mestom sa týči monumentálny betónový pomník pre všetkých, ktorí preliali krv za novú africkú krajinu. Napriek útlaku sa tu však nestretnete s nenávisťou voči európskemu susedovi. Stále sa tu rozpráva po francúzsky, sleduje sa francúzska liga a snom nejedného miestneho je odísť do Marseille.
Keď som pred cestou povedal kam idem, dostával som otázky, či nepoznám zaujímavejšie mesto na návštevu. Videl som niečo, čo mi nielen otvorilo obzory, ale mám aj zážitky, ktoré nikdy v živote nezdevalvujú a neskôr získajú na svojej hodnote. Ak máte stále predsudky, stačí len prekročiť ten pomyselný prah nevedomosti.
Máte otázky na cestopis ,,Alžírsko – od rímskych stavieb po Saharu“? Dajte do komentu a radi odpovieme.
Chceli by ste ísť do Afriky? Ako si správne vybrať destináciu? Pozri sem na prehľad čo kde nájdeš.
Páčil sa ti tento článok? Získajte zdroj základných informácií pre cestovateľov.
