Aljaška – posledná divočina
Čo si predstavíš, keď sa povie Aljaška? Divočinu? Fjordy? Alebo sú to strhujúce romány od Jacka Londona z čias, keď odvážni muži hľadali zlato v divokých riekach Aljašky? Aj dnes tento najväčší americký štát láka dobrodruhov, ktorí tu hľadajú príbehy už spomínaného Jacka Londona. Aj takto začína cestopis „Aljaška – posledná divočina“
Už samotný let na Aljašku je vlastne dobrodružstvom a zážitkom. Tentoraz som štartoval z japonského Tokia a pri ceste do Anchorage sme leteli ponad dátumovú hranicu. Len si predstav, že odletíš 1. apríla o 12.00 h. japonského času a pristaneš v ten istý deň, ale ráno o 02.00 h.!!! Môj deň sa natiahol na 41 hodín a mal som nielen dvakrát raňajky, ale aj dvakrát obed a vlastne som sa dvakrát zobudil. Pre mňa osobne to bol neskutočný pocit a pripadal som si ako vo filme o stroji času.
„Vitajte v poslednej divočine menom Aljaška“, privítala ma Jessica s kovbojským klobúkom na hlave a ruku mi stisla mocne ako drevorubač. Po jej slovách sa pozerám okolo seba, vidím len moderné budovy a pýtam sa sám seba, či toto je tá posledná divočina. Ani nie o 20 minút sa presvedčím o pravdivosti Jessiciných slov. Na okraji Anchoragea, najväčšieho mesta Aljašky sa túlajú medvede. „Toto je normálny obrázok Aljašky. Medveďov stretneš všade. Sú našou súčasťou a my sa im musíme prispôsobiť.“ Neveriacky sa pozerám cez okienko auta na medvedí párik, ale neviem, či by som ich chcel stretnúť vo voľnej prírode. „Ak uvidíš medveďa, hlavne pred ním neutekaj, len zmeň smer a choď opačne.“ Od tohto momentu vidím medveďa takmer každý deň, a nielen medveďa. Pre mňa je prekvapujúce, ako každé auto zastane a nechá prejsť či už spomínané medvede alebo losy, soby… Nikto sa nevzrušuje nad tým, že sa niekam ponáhľa. Príroda je tu na prvom mieste!
Aljašské safari
Počul si už o Kenai fjorde? Daj si ten výraz do uja googla a uvidíš niečo krásne. Nielen krásne prostredie vysokých útesov, majestátne ľadovce, ale asi aj najväčšiu koncentráciu obrovských morských živočíchov, ako sú kosatky, veľryby, tulene…
Počas 8-hodinovej plavby som videl toľko veľrýb, ktoré mi zamávali veľkou plutvou, že som ich nedokázal spočítať na prstoch rúk. Každú chvíľu veľkolepé divadlo. Keď som už nadobudol pocit, že toto je ten najkrajší moment dňa, odrazu sa zjavili kosatky. „Na dvanástej hodine päť kosatiek. Nie… Dvanásť. Počkaj, je ich oveľa viac!!!!“ povie kapitán lode a pridá plyn, aby sme sa k týmto obávaným tvorom dostali čo najbližšie. Nakoniec sme ich videli vyše 40 a sprevádzali nás do prístavu. Skákali, hrali sa a šantili pri lodi. „Kosatky patria medzi najinteligentnejšie morské živočíchy. Lovia v skupinách a nadháňajú tulene svojim druhom. Sú takmer dokonalými predátormi.“
Garancia toho, že ich uvidíte, je takmer stopercentná, lebo tu je to miesto, kam sa obrovské vráskavce plávajú nielen páriť, ale aj nabrať tukovú hmotu.
Kenai fjord je známy aj tým, že tu môžeš vidieť v bezprostrednej blízkosti, ako do mora padajú obrovské kusy ľadovca. Len si predstav, že máš pred sebou ľadovec vo výške Eiffelovky a odrazu padne obrovský kus zmrazenej hmoty. Počuješ, ako sa kus ľadu odlamuje, potom ticho padá a potom náraz, ktorý spraví poriadne veľkú vlnu. Toto všetko máš na jednom mieste menom Kenai.
Denali – najchladnejšia hora sveta
Alebo ma viac zaujal vyhliadkový let k najväčšej hore Severnej Ameriky Denali? Jedna z najchladnejších hôr sveta má síce „len“ 6 190 metrov, ale keďže sa nachádza takmer na polárnom kruhu, patrí nielen k najchladnejším, ale aj poriadne ťažko dostupným horám. Skúsení horolezci vám povedia, že úspešnosť vyliezť ju je len 47 percent a podmienky pripomínajú 7-tisícové velikány himalájskych veľhôr. Nielen časté lavíny či silné mrazy pod mínus 40, ale aj skutočnosť, že tu si všetko ťaháš sám. Žiadni nosiči či iná pomoc. Len ty a studená hora.
„Mohol si byť na Evereste aj stokrát, ale pri Denali nič nevieš,“ začne rozprávať horolezec a sprievodca James. „Najväčším náporom na psychiku nie je ani tak zima či takmer mesačná nepohoda, ale padajúce lavíny. Len sedíš v stane a počuješ hrmot a ty sa modlíš, aby to nešlo tvojím smerom. Pre mňa osobne je Denali ťažšie ako keby som išiel na Everest.“
Najlepším obdobím na výstup je máj. „Počasie je viac-menej stabilné, ale ešte sú veľké mrazy, ktoré držia kopy snehu a ľadu pohromade. Ale liezť inokedy, tak si koleduješ o kontakt s obávanými víchricami, ktoré ťa vedia priklincovať v základnom tábore aj na týždeň,“ dorozpráva James, hodí do seba pohárik whisky a pozrie cez okno baru smerom k svojej láske menom Denali.
Mnoho ľudí pozná tento najvyšší vrch Severnej Ameriky pod pomenovaním Mount McKinley, ale prednedávnom vrátili studenej hore tento indiánsky názov.
Aby ste sa aspoň dotkli Denali a nechcete mesiac šliapať po snehu, je asi najlepšou možnosťou ísť na 90-minútový vyhliadkový let. Malým vrtuľovým lietadielkom, kam sa zmestí len sedem ľudí, si letíš pomedzi zasnežené štíty. Nalietavaš nad ľadovce, hlboké údolia… ako v krásnom dokumentárnom filme od National Geographic. Až sa nakoniec zjaví Denali. Neskutočná mohutná hora, ktorá každý rok pre podsúvanie litosferických dosiek narastie o 1 milimeter. V tento deň sme nemohli pristáť v blízkosti base campu, lebo cez noc napadli vyše dva metre snehu. Ale úprimne mi to neprekážalo, zatiaľ mi stačil ten pohľad od skleneného okienka lietadla. O dva roky sem prídem a skúsim šťastie pri výstupe na Denali. Tá hora ma prosto volá.
Najťažšie preteky sveta
Každú zimu sa tu odohrávajú najťažšie psie preteky na svete – Iditarod. Vyše 1 800-kilometrové závody, keď nielen pretekár, ale aj psy musia prežiť mrazy mínus 50°C, snehové víchrice a prespať v ťažkých arktických podmienkach. Ani neviem, ako sa mi podarilo stretnúť sa s jedným z najlegendárnejších pretekárov, víťazom Martinom Bruserom. Martin pochádza zo Švajčiarska a preslávil sa nielen tým, že štyrikrát vyhral tieto preteky, ale že šľachtí a vychováva špeciálne plemeno psov neďaleko Anchoragea.
Keď vyslovíte Martinovo meno pred hocikým na Aljaške, každý pozná jeho i jeho životný príbeh. Akoby si v Španielsku vyslovil „Messi“ alebo „Ronaldo“. Preto som si o to viac vážil, že po telefonickom rozhovore pristúpil na krátke stretnutie na jeho psej farme.
Najprv som si myslel, že na farme, kde chová vyše 40 psov, bude poriadny brechot. A predstav si, že je tam ticho. „Tie psy musia byť nielen dobre vychované, ale musia dostávať lásku a mať pocit, že patria do svorky,“ povie Martin, keď sa čudujem tomu tichu. „Šľachtím svoje vlastné plemeno psov a cvičím ich na tie najťažšie preteky. Viem rozoznať, ktorý pes čo zvládne.“ Hneď po krátkom rozhovore ma prevedie medzi psami, ktoré vyskakujú na svoje búdky a túžobne pozerajú na majiteľa modrými očami. „Aj ich predávaš?“ Martin sa zasmeje mojej otázke a povie, že nie. „Ja ich nechovám na predaj, toto sú športové psy, ktoré milujú prírodu, beh, preteky a niekde v meste či v byte by sa totálne stratili. Za toľko ponúk, čo som dostal, by som sa už stal milionárom. Ale peniaze predsa nie sú všetko. Podstatný je pokoj na duši a že robíš to, čo ťa napĺňa,“ povie večne vysmiaty Švajčiar, ktorý sa presťahoval za svojím šťastím na Aljašku.
Zlaté obdobie
Vedel si, že Aljaška voľakedy patrila cárskemu Rusku? Až do roku 1867 tu vládol cár, ktorý sídlil v Moskve. Ale práve ťažká dostupnosť robila z tejto provincie skôr príťaž pre stále hladnú štátnu pokladnicu. V uvedenom roku uzatvorila obchod vláda USA a Ruska o odpredaji Aljašky za 7,2 milióna dolárov. Ruskí poradcovia hodnotili túto časť sveta ako miesto, kde nič nie je. Aké muselo byť ich prekvapenie, keď na konci 19. storočia vypukla zlatá horúčka a Aljaška sa stala v tom čase jednou z najbohatších lokalít sveta. Desaťtisíce ľudí išli za svojim zlatým snom do chladných oblastí. Putovali aj osem mesiacov, kým prišli k rieke či potoku, kde sa našlo zlato. Práve v tomto období vzniklo veľké množstvo rôznych malých usadlostí, ktoré sú dnes skvelými turistickými lákadlami, kde si môžeš dať v drevenom bare dobrú whisky či poriadny steak. Práve tie malé usadlosti v tebe navodzujú pocit zo starých príbehov od známeho spisovateľa Jacka Londona.
Najlepšie obdobie na návštevu Aljašky je od mája do konca septembra, kedy je aj hlavná sezóna. Mimo sezónu je mnoho oblasti zavretých a napríklad na plavbu po Kenai fjord by si nezažil. Ak by si chcel cestovať sám, najlepšie je si prenajať auto s predstihom a dávať si pozor na medvede, ktorých je tu asi najviac na svete. Keď ich stretneš, neutekaj pred nimi, len zmeň smer. Pri kempovaní na Aljaške sa odporúča prespávať na vyhradených kempoch z dôvodu divokých zvierat. Viac cestovateľských rád a tipov nájdeš tu
Máš otázky ohľadom cestopisu „Aljaška – posledná divočina“? Daj do komentu a radi odpovieme.
Páčil sa ti tento článok? Získajte zdroj základných informácií pre cestovateľov.
