Aké je to cestovať bez kontaktu s civilizáciou
Koľkí z nás túžia zažiť cestovanie bez kontaktu s civilizáciou? Stačí, ak nejaký sprievodca napíše, že kdesi nie je mobilný signál, cesty, hotely a hneď to upúta našu pozornosť. Napriek tomu, že odstrihnúť sa od moderných technológií môžeme aj doma, utekáme preč.
Ja som nikdy netúžil žiť mimo civilizácie a ani som preto necestoval niekam na Čukotku či do Konga. Prosto som tam išiel, lebo som v tom skôr videl nejaký príbeh. Avšak 52-dňová plavba krížom cez Atlantik s návštevou Antarktídy ma priblížila k tomu pojmu „bez civilizácie“.
Len si to predstav, že si 52 dní na lodi a vidíš len more, modrú oblohu a veľryby či albatrosy. Si na lodi len s ľuďmi, s ktorými si rozumieš, a to je všetko. Nijaký mobilný signál, ktorý by vám pípal a prerušoval vašu konverzáciu, nijaké lietadlá na oblohe, svetlá dedín či miest, ktoré by preťali uhľovočiernu tmu, nijaké zvuky áut, motorov či miest… 52 dní som zažíval niečo, čo som dlho nezažil. Jasné, je to lákavá myšlienka a prvé dni si to užívaš plnými dúškami a tešíš sa z toho, kým neprídu situácie, ktoré ťa vytrhnú z príjemného rozpoloženia.
Byť sám so sebou je niekedy ťažké
Keď som dostal morskú chorobu, jediné, čo mi pomáhalo, bolo prosto len ležať. Nemohol som čítať, písať a bol som rád, že mi je ako-tak dobre. Keď už nevieš ani spať, myšlienky ti lietajú v hlave a uvedomíš si, že byť niekedy so svojimi myšlienkami je veľmi ťažké. Nevedel som s nimi narábať. Bol som prosto unavený zo seba. Nemal som nijaký podnet, ktorý by ma inak zamestnal. Vtedy mi došlo, že našu myseľ neustále zamestnávajú iné podnety. Veď koľkí z nás nevedia len tak sedieť a myslieť na niečo iné, ale miesto toho ťukajú napríklad do mobilov, pozerajú TV… Musíme neustále niečo robiť, len aby sme robili, a zabúdame byť sami so sebou. Koľko z nás si len tak „sadneme so sebou“ a porozmýšľame o sebe? Týmto sme na lodi všetci prešli, niekomu to išlo lepšie a niekomu horšie. Mne to išlo spočiatku veľmi ťažko, ale nakoniec sa mi podarilo niektoré veci v hlave upratať a upokojiť sa. Asi najkrajšia vec, ktorá sa mi podarila, bolo uvedomiť si, že veci, ktoré neviem zmeniť, prosto nezmením.
Príchod do civilizácie
Každý z nás ten príchod do civilizácie túžobne očakával. Tešili sme sa a v našich hlavách sme si predstavovali, čo všetko si dáme, spravíme, vypijeme, kam pôjdeme či do ktorého hotela skočíme. Tá civilizácia nám prosto chýbala. Ono, ak sme mestskí ľudia, ťažko sa vieme na niekoľko mesiacov vzdať všetkého, čo nás roky obklopovalo. Tu nehovoríme o pár dňoch či týždňoch, keď vyrazíme niekam do hôr, máme autistickú chvíľku sami so sebou a na konci si hovoríme, že takto by sme chceli žiť rok či celý život. My sme to zažívali dva mesiace a bolo to sakra ťažké. Plus drvivú časť posádky tvorili ľudia, ktorí neboli žiadne padavky. Mnohí z nich v živote zažili situácie, ktoré by iní nezvládli. Od výstupov na najvyššie vrchy sveta až po vojnové situácie. Boli to prosto osobnosti.
Keď sa objavili prvé svetlá Kapského Mesta (prvé svetlá po dvoch mesiacoch), u mnohých prepukla veľká radosť. Akoby sme videli svetlo na konci tunela. Všetko, čo nám chýbalo, bolo zrazu na dosah. A ako to dopadlo? Kapské Mesto, ktoré je jedným z najkrajších miest na svete a patrí medzi čisté sídla, nám smrdelo, nesmierne nám prekážal hluk, ktorý sa ozýval zovšadiaľ, prosto sme si nevedeli nielen pár hodín, ale aj niekoľko dní zvyknúť. Pozerali sme na ľudí okolo seba ako na výjav, ktorý do „nášho sveta“ dlho nepatril. Mne sa to zdalo ako z filmu „Návštevníci“, keď hlavná postava Godefroy Udatný príde zo stredoveku a pozerá ako puk. Môj spolubývajúci Jan z Nemecka, ktorý pôsobí ako redaktor nemeckej televízie, sa z toho dlho spamätával. „Chcel som raz zažiť tento pocit, ale neviem ho spracovať“. My sme prosto zažili extrém, na ktorý sme neboli pripravení.
Práve ten pocit z príchod do civilizácie sa mi zdal ako to najlepšie počas 8 500 kilometrov dlhej plavby. Tri dni som sa „zoznamoval“ s vecami okolo seba a učil som sa, aby ma to nejako nevyrušovalo. Zvykal som si na hluk, smrad, iné chute… Viac som dokázal pochopiť obyvateľov najizolovanejšieho ostrova na svete Tristan da Cunha, ktorí vyslovene utiekli z Anglicka naspäť na ostrov, lebo im prekážal ten hluk miest.
Viem si predstaviť, že mnohí z vás si teraz povedia, že toto je to, čo by ste chceli zažiť. Každému to prajem, ale takisto radím, aby ste sa na to pripravili. Poviem príklad. Dnes je populárne chodiť do rôznych kláštorov v Ázii a odstrihnúť sa od všetkého. Mnoho ľudí to nakoniec nezvládne, lebo nemať všetko to, čo nás denne obklopuje, je ťažké. Treba ísť postupne a pripraviť sa na mnohé situácie. Preto sú mnohé kláštory v Ázii prispôsobené našim podmienkam, lebo keby ľudia videli, ako vyzerajú echt budhistické kláštory, tvrdo by narazili.
Teraz už tuším, čo ma bude čakať na ďalšej plavbe cez Pacifik, a viem, že si to ešte viac užijem.
Aké boli moje najextrémnejšie cesty? Prečítaj si zážitky tu.
Páčil sa ti tento článok? Získajte zdroj základných informácií pre cestovateľov.
