Afganistan – návšteva šéfa tajnej polície Talibanu

Mali sme pocit, že návšteva historického mesta bola jediným bodom našej návštevy. Po prehliadke sme sa ihneď vrátili do hotela a opäť sme nikam nesmeli vyjsť. Chápali sme to a ani sme neprotestovali či nevyjednávali. Už toto bol veľký cestovateľský úspech, tešil som sa z rozhovorov s domácimi. Bol som zavretý v izbe, kde teplota klesla na príjemných 38°C, keď náhle niekto zaklopal. Otvoril som dvere a sprievodca mi oznámil, aby som okamžite prišiel do kancelárie riaditeľa. „Niečo náhle?“ pýtam sa zľaknuto.  „Nie, ale radšej sa pohni a pekne sa obleč.“ Hádžem na seba afganské oblečenie a bosý prichádzam na recepciu. Keď vojdem, zamrazí ma. Okolo stien miestnosti sedí 8 talibancov, traja držia najnovšie ručné strelné zbrane a za opaskami majú granáty. Z ich tvárí možno jasne vyčítať, že toto nie sú hocijakí vojaci, ale ostrieľaní a skúsení bojovníci. Prichádza ku mne jeden z nich a relatívne dobrou angličtinou mi hovorí, aby som si sadol na určené miesto. Kým sa spamätám, už mi predstavuje šéfa tajnej polície v Helmande. Neviem, či dobre počujem, ale je mi jasné, že toto môže byť celkom vážne. Chlapík sedí na gauči a dôkladne si ma prezerá. Ešte stále nič nehovorí, čím naznačuje svoje dôležité postavenie. V tej chvíli mi napadá, že tento človek sa asi dlho skrýva pred agentmi USA a za jeho hlavu bola v minulosti vypísaná pekná suma.

„Prišli sme sem, aby sme sa ťa spýtali na názor,“ začína prekladateľ, pozrie na mňa a potom na šéfa tajnej polície, ktorého meno stále nezaznelo. Neviem, čo mám odpovedať, radšej som ticho. „Mohol by si nám povedať, čo si myslíš o dnešnej situácii?“

Po tej otázke som ako obarený. Mnoho novinárov sa snaží dostať k podobnému kontaktu a chce konfrontovať najvyšších predstaviteľov, ale ja nie som novinár a tak ma to zaskočilo, že len pozriem na svojho sprievodcu. „Pýtaj sa na hocičo,“ posmelí ma. Všetci v miestnosti na mňa hľadia a čakajú. V duchu som si povedal: Ok, poď na to hamburgerovým spôsobom. Najprv niečo pekné, potom kritické a zakonči to zas niečím pozitívnym. Pýtam sa však sám seba, do akej miery môžem byť úprimný? Dokážu títo chlapíci zniesť kritiku od Slováka, ktorému sa nepáči, ako sa správajú k ženám? Že tu ľudia vlastne nič nemôžu? Nie, toto si zatiaľ nemôžem dovoliť, musím byť prvýkrát v živote naozaj diplomatický. Čo ak je toto len nejaká hra? Neohrozím niekoho tým, čo poviem? Neviete si predstaviť, ako mi to v hlave rotovalo.

Nejdem sa hrať na hrdinu. Začal som pekne zoširoka. Úprimne som povedal, že som rád, že som sa do tejto provincie po dlhých rokoch dostal. Pripomenul som im, že som sem cestoval v období, keď Taliban bojoval v horách. Postupne som prešiel k tomu, že som  zbadal veľké zmeny, ktoré sú pozitívne, ale videl som aj veľmi negatívne. Práve pri slove negatívne som čakal, či sa chytia. Nie, nestalo sa. Začali ma testovať, čo si myslím o bezpečnosti. Nechceli mi však dať väčší priestor na kritiku, čakali len na krásne slová. Takže som to zaobalil.

„Na jednej strane hovoríte, že v Afganistane je mier a nikto sa ničoho nemusí báť, je tak?“ dal som otvorenú otázku, na ktorú všetci súhlasne prikývli. „Potom nechápem, prečo sa nemôžeme prejsť po meste, keď nám nič nehrozí.“ Vtedy to v miestnosti zašumelo. Čierne turbany si vymieňali pohľady, slová a gestá. Po minúte sa mi konečne prihovoril šéf tajnej polície: „Na dôkaz, že je tu mier, vám dovoľujem prejsť sa po meste.“ Hneď ako dohovoril, vstal, podal mi ruku a celý ansámbel odišiel s ním. Pozrel som na sprievodcu, či som nebol príliš trúfalý, ale jeho úsmev mi prezradil, že som to zvládol dobre.

Prechádzka po meste

Sľub bol dodržaný, ráno sme mohli vyraziť do mesta. Sám neviem, či sme my boli atrakciou pre domácich alebo oni pre nás. Všade, kam sme vošli, na nás ľudia vyjavene civeli a nechápali, kto to sem prišiel. Tie pohľady však boli plné obáv, otázok a nepochopenia. Plánoval som sa opäť zachovať tak, že ak budem chcieť niekoho odfotiť, vypýtam si dovolenie a potom mu ukážem fotografiu. Práve pri tomto momente sa vždy zvyknem niečo spýtať a sem-tam sa prelomia ľady. Tu však nič. Ľudia sa báli. Jedine deti občas prišli a pýtali peniaze: „One dollar, one dollar…“ Boli zvyknuté žobrať od amerických vojakov. Keď videli, že im nič nedáme, zopár detí zakričalo: „Kill you!“ Cítil som sa akoby som vkročil bosou nohou do osieho hniezda. Toto bolo niečo úplne iné ako keď ste sa prešli po Kábule alebo Heráte. Tu sa vás ľudia báli. Aj sprievodca bol nervózny a pohľadom naznačil, aby sme už išli k autu. Niekedy sa treba rozhodovať intuitívne a ak sa vám niečo nepozdáva, musíte zaveliť na odchod.

Nie, Afganistan stále nie je bezpečný. Mnoho ľudí tu má zbrane a nedá sa vytušiť, kto čo spraví. Vojna sa skončila už pred rokom, ale ostražitosť tých ľudí neuspíte – napriek tomu, že s nami zasa išiel ďalší talibanec ako záruka bezpečnosti. Toto je už za hranou.

Máte otázky na článok“Afganistan – tajná návšteva šéfa tajnej polície Talibanu“? Dajte do komentu a radi odpovieme

O svojich cestách píšem aj knihy. Ak by ste chceli získať jednu z piatich aj s podpisom, pozri si našu ponuku.

Ako vyzerá provincia Helmand? Prečítajte si tu

Páčil sa ti tento článok? Získajte zdroj základných informácií pre cestovateľov.

POTVRDIŤ

súhlasím so spracovaním osobných údajov za účelom príjmania noviniek, špecialnych akcií a marketingových ponúk