Rozhovor: Aká je skutočná Kuba?
Na Kube je varená-pečená. Vracia sa tam pravidelne, dokonca sa za Kubánca aj vydala. O tom aká je Kuba v skutočnosti a nie iba z pohľadu turistu, sme sa pozhovárali so slovenskou cestovateľkou Uršulou Perez Marton.
Kedy si navštívila prvýkrát Kubu a koľkokrát si tam už bola?
Kuba ma fascinovala ako krajina už dlhé roky. Začala som veľa čítať o jej histórii a snívala som o tom, že sa tam raz dostanem. Keď som skončila školu, moji rodičia mi darovali zájazd na Kubu. Bolo leto 2008. Od prvého momentu som sa na Kube cítila úžasne a cítila som tam niečo, čo som na žiadnom inom mieste necítila. Atmosféru, ktorú má táto krajina, sa nedá opísať. Tento zájazd mi zmenil život a odvtedy som na Kubu chodila pravidelne. Už naozaj neviem koľkokrát som na Kube bola, lebo som to už prestala počítať. V skratke som tam trávila vždy väčšinu roka. Poslednýkrát som bola na Kube presne pred rokom a chystám sa tam opäť na Nový rok.
Aký je rozdiel medzi tvojou prvou návštevou a tou poslednou? Čo sa odvtedy zmenilo?
Kuba sa za posledné roky veľmi zmenila. Počet turistov narástol za rok o viac ako 100 %. Stúpli samozrejme aj ceny, teda ceny čiernej ekonomiky. Na Kube človek nikdy nebude vedieť, koľko je reálne štátom daná cena občerstvenia či taríf taxislužby, pretože Kubánci si povedia cenu podľa toho, ako sa na vás pozrú. V Havane, na miestach, kde boli pred nedávnom malé suvenírové obchodíky, vyrástli obchody typu Carpisa a Chicco. Kubánci majú viac možností v súkromnom podnikaní a vedia sa už oficiálne aj pripojiť na internet. Je neuveriteľné pozorovať húfy mladých ľudí, ktorí si zakúpili kartičku s heslom na wifi ako stoja pred hotelom a surfujú po stránkach ako FB, Instagram atd. Veľa mladých tam má iPad, iPhone či iné značkové mobily. Na takýchto veciach si snáď dajú viac záležať ako na tom, čo majú na tanieri. Na letoviskách ako je napríklad Varadero vybudovali nové hotely a aj tak je stále všetko plné. Od januára cestujú na Kubu oficiálne už aj turisti z USA. Hovorím oficiálne preto, lebo tam vždy cestovali, ale nemohli ísť priamo, tak chodili cez Mexiko, Kanadu ci Jamajku. Dnes už majú priame lety a na Kubu ich chodí neúrekom. Ďalšia vec, ktorú som si všimla je, že na cestách jazdí oveľa viac moderných áut ako predtým. Zmizla aj diverzifikácia ŠPZ-tiek. Len tá turistická ostala, aby mali turistu zmapovaného na každom kroku. 🙂
Máš manžela z Kuby, takže vieš povedať aká je skutočnosť na Kube. V čom je tá Kuba iná od reklamných sloganov?
Veľakrát som počula, že Kuba sa mení, už bude Kubáncom dobre. Čo všetko tam už majú a aké je dobre, že tam už chodia Američania, lebo im to zvýši životnú úroveň atď. Kubánci, ktorí robia v turizme, si síce dobre privyrobia, ale ceny rovnako rýchlo stúpajú. Bežný Kubánec, ktorý s turizmom nepríde do styku, žije deň čo deň horšie. Na Kube je všetko veľmi komplikované a namáhavé. Poviem príklad zo života manželovej rodiny. Jeho 16-ročný syn chodí denne do školy a späť 12 km. Musí totiž chodiť pešo, keďže tam žiaden spoj nejde. Chodí do/zo školy štyrikrát, pretože na obed sa vracia domov, aby sa za 45 minút najedol a šiel späť. Áno mohol by sa najesť v škole, ale tam to stojí 1 CUC (= 1 $) denne a na to nemajú. Jeho brat, 23-ročný chalan, ktorý je vyštudovaný zubný technik rozmýšľa, že začne pracovať ako turistický sprievodca, lebo tam zarobí oveľa viac ako v ordinácii. A ich mama vstáva o piatej ráno, aby o ôsmej dorazila do práce, lebo človek nikdy nevie, kedy príde autobus a koľko mu bude trvať cesta do práce.
Momentálne sa zvýšila aj kriminalita medzi miestnymi. Okrádajú sa kde sa dá a začína byť pre nich neúnosné chodiť MHD, lebo odtiaľ človek len ťažko vyjde s nedotknutou kabelkou. Ďalšia dramatická vec dejúca sa na Kube je to, že tým, že už nedostavajú z Venezuely ropu, tak v rámci šetrenia vypínajú Kubáncom elektrinu na pol dňa. Toto samozrejme turista nepostrehne, keďže hotely sú v tomto nedotknuteľné a všetky ostatné zariadenia, kde sa turisti zdržiavajú tiež. Také vypnutie elektriny v kubánskom byte znamená, neúnosné teplo a pokazené jedlo v chladničke. Toto je len zopár ťažkostí z každodenného života Kubáncov, je ich ale oveľa viac.
Aký je priemerný plat Kubánca a čo si vlastne môže za to dovoliť?
Kuba má 2 meny: CUP – kubánske peso, v ktorom je vyplácaná mzda Kubáncom, a CUC – kubánske peso pre turistov, niečo ako tuzexové bony, až na to že CUCmi sa dnes platí už vo väčšine obchodov. Kubánci zarobia v priemere okolo 300-400 CUP mesačne, v prepočte je to okolo 12-15 EUR, lekári zarobia okolo 500-800 CUP čiže okolo 20-25 EUR. Z toho sa samozrejme nedá vyžiť ani na Kube. Z čoho teda reálne žijú? Hovorí sa, že každý druhý Kubánec má niekoho v zahraničí, a teda dostáva buď peniaze alebo rôzne produkty na predaj z vonka. Ďalšia časť Kubáncov pracuje v turizme alebo podporujú čiernu ekonomiku. Ináč by bohužiaľ neprežili.
Stále platí prídelový systém? Je dostatočný?
Prídelový systém je stále platný, ale stále je v prídelových obchodoch menej a menej tovaru, čo pre Kubáncov znamená, že nedostatkový tovar musia buď hľadať na čiernom trhu alebo v obchodoch za CUCy.
Takže v skratke, Kubánec si za svoj plat nakúpi akurát v prídelovom obchode, to mu vydrží tak pár dni, zaplatí možno elektrinu, odvezie sa párkrát kubánskym taxíkom možno a koniec.
Kuba je vnímaná ako štát, kde je takmer všetko ako napríklad nemocnice či školy zadarmo. Funguje to?
Áno, na Kube je školstvo a zdravotná starostlivosť zadarmo, čo má svoje pozitíva, ale samozrejme aj negatíva. Začnime teda školstvom. Jednou z pozitívnych vecí, ktoré v krajine zaviedol Fidel Castro, bola povinná školská dochádzka. To znamená, že na Kube sotva nájdete analfabeta, ako je to v iných krajinách latinskej Ameriky bežné. Ľudia sú tam veľmi vzdelaní a dokonca na Havanskú univerzitu prichádzajú ľudia z celej Južnej Ameriky, ako aj z iných svetových krajín. To, čo ale kedysi fungovalo, dnes fungovať prestáva. Pedagógovia sa radšej poberú robiť čašníkov a čašníčky do turistických reštaurácii, ako keby mali vyučovať deti v škole. Preto vznikol nový systém vyučovania a to je vyučovanie cez televízor, čiže školy, kde chýba povedzme učiteľ matematiky, tak im pustia telku s hodinou matematiky a je to.
Minulý rok bola na Kube aféra, že učitelia naschvál zle vysvetľujú látku, aby mohli deti poobede doučovať, a tak si potom za každé dieťa vypýtať 1 CUC. Za 2 hodiny mesačne tak majú možno aj dvojnásobný plat. Synovi môjho manžela povedal učiteľ angličtiny, že ak mu jeho otec zo zahraničia dobije kredit na telefóne, on ho pripraví na skúšku. V krátkosti, kvalita školstva klesá kvôli ekonomickej situácií v krajine.
Čo sa týka zdravotníctva je to podobné. Na Kube je veľa skvelých lekárov, ale kubánske nemocnice sú v dezolátnom stave. Chýbajú lieky, anestézia, vatové tampóny atď. Kubánci z „vyvolených“ rodín majú možnosť byť ošetrení v plne vybavených nemocniciach, sú to nemocnice, kde sa liečil aj Hugo Chávez alebo Diego Maradona. No a tretia možnosť je medzinárodná klinika. Tá sa nachádza v každej provincii a je určená cudzincom a Kubáncom, ktorí majú peniaze. Tieto nemocnice sú lepšie vybavené ako tie naše a lieky tam tiež nájdete všetky, ale je to nemocnica, kde zaplatíte len za to, že sa na vás lekár pozrie. Turisti sú ošetrovaní výlučne v týchto nemocniciach. Turistov v štátnych nemocniciach ošetrovať nemôžu, lekári by tak stratili atestáciu, i keď, samozrejme, občas sa niekomu prekĺznuť podarí.
Čo si pomyslel tvoj manžel, keď prvýkrát prišiel na Slovensko?
Pamätám sa na ten moment, akoby to bolo včera. Prileteli sme na viedenské letisko a odtiaľ sme šli autom do Bratislavy. Môj muž zrazu onemel a vypúlil oči na cesty a autá a nestíhal sa diviť, ako tu môže byt taká rýchla, fungujúca diaľnica a koľko je tu nových áut. Keď sme ho potom zobrali domov, pozeral sa na ulicu z balkóna a jediné, čo so slzami v očiach zo seba dostal bolo, že mu je ľúto, že toto jeho deti nemôžu vidieť. Neskôr poznamenal ako ho hnevá, že veci predsa len môžu fungovať a ako to kvôli jednej osobe v jeho krajine nefunguje. Po rokoch v našej krajine samozrejme zistil, čo všetko naopak nefunguje u nás alebo dokonca funguje horšie ako na Kube.
Sú Kubánci šťastní?
Nikto nie je šťastný 24 hodín denne a 365 dni v roku. Viem, ale na čo narážaš. Kubánci si našli v systéme svoj systém života a tým žijú. Sťažujú sa menej ako my a prežívajú ako najlepšie vedia. Nechodia zarmútení, lebo vedia, že im to k šťastiu nepomôže. Preto je väčšina Kubáncov vysmiata, hudba a zábava v ich živote nemôže chýbať a tak áno, podľa možnosti sú šťastní. Čo sa týka režimu v ktorom žijú, samozrejme šťastní nie sú.
Ako funguje internet, médiá a ako sa dostanú informácie zvonka na Kubu.
Internet je už dnes dostupný každému, kto si môže dovoliť dať 1-2 CUC za hodinu surfovania. Ešte pred pár rokmi to tak nebolo a Kubánci sa na internet dostali len na čierno. Doma ho však ešte povolený nemajú. Kubánci, ktorí majú doma internet, ho majú buď vďaka tomu, že si od niekoho natiahli kábel a ten dotyčný za to vyberá mesačný poplatok, alebo je niekto z rodiny lekár či cudzinec žijúci na Kube. Informácie majú hlavne od príbuzných ktorí vonku žijú. Mladí majú skoro všetci Facebook a kadečo iné.
Čo máš rada na Kube a Kubáncoch ty?
Na Kube a Kubáncoch milujem ich identitu, ich hrdosť a tú atmosféru, ktorú v ich krajine vedia vytvoriť, či už radosťou zo života, hudbou alebo ich nekonečným džavotom. Kubánci sú veľmi zhovorčiví a vynaliezaví. Majú málo možností, ale veľa nápadov a fakt opravia všetko! Toto ma vždy fascinovalo, že dokážu opraviť či vyrobiť všetko, čo potrebujú.
Pri mojej poslednej návšteve na Kube bol môj syn prvýkrát a fascinovalo ma pozorovať ako sa tam cíti a pohybuje. Kubánec v ňom sa prebudil a bol tam ako ryba vo vode. Uvoľnený, tancujúci pri každom tóne salsy a fascinovaný slobodným hraním sa na ulici. Toto je niečo, čo na Kube milujem. Netreba deti zabaviť mobilom, tabletom či odniesť ich do detského kútika. Deti sú tam voľné a zahrajú sa kdekoľvek s čímkoľvek bez toho, aby o ne človek musel mať strach.
Kam sa v rámci Kuby najradšej vraciaš?
Milujem Havanu, uličky centra, ale aj lenivé rána u rodiny pred domom so šálkou kubánskej kávy v ruke. Len tak tam človek sedí a pozoruje ako sa štvrť začína prebúdzať.
Vždy sa rada vraciam do kúzelného Viñales s jeho krásnou prírodou a pomalým plynutím času. Obedy u domácich, kde si rada pochutnám na skvelých homároch. No časť Kuby, ktorú milujem, ale kde sa mi nepodarí zavítať kedykoľvek kvôli diaľke, je Baracoa, mestečko, príroda a jej obyvatelia.
Zaujala vás Kuba? Viac informácií o tejto krajine nájdete tu.
Uršula Perez Marton
Je rodená Bratislavčanka, ktorá ale skoro polovicu svojho života strávila v zahraničí. Najprv 4 roky v susednom Rakúsku, potom 9 rokov v nekonečnom Ríme a 3 roky kade-tade medzi Kubou a strednou Amerikou. Momentálne žije opäť v Bratislave so svojím manželom a 3 a pol ročným synom. Miluje cestovanie, spoznávanie nových krajov a kultúr a literatúru, pretože cestovanie a knihy dajú podľa nej človeku to najväčšie bohatstvo. Rovnako ju fascinujú aj cudzie jazyky, preto hovorí niekoľkými. Nemá totiž rada ten pocit, keď niekde príde a nič nerozumie.
Páčil sa ti tento článok? Získajte zdroj základných informácií pre cestovateľov.
Kuba, Dominikánska republika, Puerto Rico aj Bahamy boli sklamanie. Bol som tam 3x – či už na pracovnej ceste s ubytovaním v Hiltone (Puerto Rico), alebo ako „backpacker“ na požičanom mopede (Bahamy), či aute (Dominikánska republika, Kuba). Generálne som sa však vždy snažil vyhnúť vychyteným centrám turistického priemyslu a hotelom.
Pláže sa mi najviac páčili v Dominikánskej republike – Smana/ Las Galeras – konkrétne Fronton a Rincon beach. Je fakt príjemné máť sám pre seba kilometer možno najkrajšej pláže na planéte. Na druhej strane je to otrava, lebo bez opalovacieho krému s vysokým faktorom tam nevydržím ani desať minút a natieranie sa mi fakt hnusí 🙁 Ale niekto s cigánskou pokožkou to môže vnímať inak – a to tá moja ešte ani nie je najhoršia.
Ale späť ku Kube. V prvom rade som sa domnieval, že Castro tam naozaj urobil nejakú – aj keď nevydarenú – formu komunizmu. Neurobil. Prešiel som ten ostrov od Baracoa až po Vinales, včítane Guantanama, Zátoky svíň, Varadera, Havany a aj tej kanadskej niklovej huty v Moa, čo tam zasviňuje celé okolie. Takže som si mal možnosť vychutnať kubánske cesty – ktoré paradoxne nie sú tak strašné, ako tie v susednej Dominikánskej republike. Plasticky však na nich vidno, ako Castro rozšafne šafáril s pemniazmi, ktoré dostával z RVHP (a my sme za to nedostali ani len tie sprosté pomaranče a banány) – lebo osemprúdé úseky tam nie sú žiadnou výnimočnosťou – a nie také krátke ako pri Auparku. Cesty sú však – na európske pomery – prázdne a peričkou sú poľné cesty, križujúce diaľnice bez viaduktu. Takže sa vám z ničoho-nič zrazu vynorí pred autom koník pokľudne ťahajúci drevený vozík. To je možno svetový unikát, také som nevidel ani v Afrike (ale nebol som všade ) Pritom viadukty tam sú – ale zrejme peniaze po páde ZSSR došli a tak vybudovanie privádzačov už (desiatky rokov) čaká na miestnych Širokých. Najviac deprimujúca na Kube je však všeobecná devastácia podľa známeho hesla: „skap sviňa, však si družstevná“. Tí ľudia si obrazne nedajú námahu zavesiť záclonu, radšej ju pritlčú na stenu, alebo nepoužijú vôbec. Je to však v skutočnosti ešte omnoho horšie – je zjavné, že Kuba a Havana bola bohatý štát v čase otrokárstva a cukrovej trstiny. Až hýrivý stavebný fond z obdobia kolonializmu je toho presvedčivým dôkazom – mnohé budovy a ich vybavenie, museli stáď v dobách ich vzniku doslova majetky – no dnes sú to vážne staticky narušené stavbym ktoré by mali byť okamžite asanované. Takže je naprosto normálne, keď z fasády chýba kus steny, keď chýba roh budovy, či ke´d idete pod terasou a pred vami je z ničoho nič kopa sute z veľkej diery nad ňou. Prechádzky havanou sú doslova životu nebezpečné a v EU by neboli možné. Podobne je to aj s neubveriteľne prestárnutým autoparkom, pričom tie autá by neboli bývali schopné získať STK ani pred 50-timi rokmi (!) A že vraj sú šikovní a všetko opravia – no ja by som povedal, že neskutočne sfušujú. Mám plný album doslova životunebezpečných elektroinštalácií, ktoré by som ani nepovažoval za možné, že vôbec môžu existovať.
Ďalší problém v Karibiku – a aj na Kube – je dorozumenie sa. Bohužiaľ ma nenapadlo naučiť sa španielsky – no bez španielčiny je tu človek odkázaný na posunkovú reč. Stretol som jednu jedinú Kubánku – zjavne dcéru z voľakedjšej veľmi dobre situovanej rodiny – ktorá vedela ako-tak Anglicky. S Ruštinou sa Castro neunúval (tú vnútili len nám) a nemecky nevedia tiaž. Čím moje rečové znalosti končia. Našťastie posunková reč fungovala uspokojivo a dalo sa s ňou prežiť. teda keď mal človek dostatok CUC. Lebo bez CUC si ani necucneš, zato tie CUC z teba veľmi rýchlo vycucajú. Takže možno legálne Kubánci zarábajú 10, či 25 EUr – taľko vám však bez začervenia zaúčtuje taxikár za jednu jazdu na Žiguláku, ktorý by u nás odmietli zobrať na skládku (vyskúšané) – hoci musí jasne vidieť, že nie ste Bill Gates. Takže nepríjemné prekvapenie je, že Kuba je drahá. Proletársky internacionalizmus nejak Castrovi unikol. Mimochodom, čo sa týka revolucionára Castra – aj jeho predchodca Batista bol revolucionár a a jeho predchodca, ktorému vykrútil krk, bol tiež revolucionár. Zdá sa, že od dôb Mártího sú všetci kubáski politici výhradne revolucionári. Pod pojmom „revolúcia“ však v skutočnosti mali na mysli iba odtrhnutie od Španielska – takže je nanajvýš komické, keď tou nenávidenou Španielčinou melú dodnes.
Asi by som ale mal dať aj niečo k dobru: OK na Kube to sú Casa particulara – ubytovanie u domácich. Fungovalo to na celom ostrove a vždy to malo vyhovujúcu kvalitu (splachovacie WC, sprcha s teplou vodou, raňajky, slušne zariadená izba – občas aj s televízorom. Ale nikdy internet. Funguje to po telefóne – stačí domácemu ukázať na mape, kam sa chystáte a naznačiť vytáčanie telefónneho čísla. Ak prídete neskoro, tak vám síce nikto nijakú rezerváciu negrantuje, ale ochotný domáci rýchlo nájde inú casa particularu za rohom a ešte vás tam aj odprevadí 🙂 Pokúsiť sa bookovať bývanie z Europy cez internet mi však nefungovalo 🙁
Čo sa týka internetu, ten je cez WiFi na na námestiach a pripojiť sa možno s heslom z vopred zakúpeného kupónu. Otravné je, že sa vám stále bude niekto prihovárať – v skutočnosti sondujúc, čo by pre vás mohol urobiť a trhnúť na tom províziu. Takže ak poviete, že chcete letieieť na Mars – tka Ok no problem – a už vás miestny borec začne ťahať do uličiek – k niekomu o kom dúfa, že to dokáže zariadiť a on dostane svoj podiel. Čo je mimoriadne otravné, lebo tí ľudia sú milí, vzbudzujú dôveru a sú presvedčiví – v skutočnosti to však je len strata času…
Na Mars som síce z Kuby cestovať nechcel, chcel som však auto z požičovne – čo sa ukázalo byť ešte nedostupnejšie.
Ne letisku síce boli až štyri požičovne, no jedna bola rovno zatvorená a v ostatných dvoch mi vysvetlili, že síce autá požičiavajú, len žiadne nemajú. Byť narodený na Západe tak to asi nepochopím, keďže však mojim rodiskom bola ČSSR v srdci RVHP, nemal som s tým problém.
Problém som mal s tým, že som nemal žiadnu „socialistickú známosť“ (po novom „naši“) a looserskí vexláci žiaden car nezohnali. Napokon sa mi však – už po dvoch dňoch – podarilo dohodnúť s jedným prenajímeteľom na win-win deali: on sa tešil, že mi prenajal búraný čínsky šrot, na ktorom nešla poriadne zatvoriť predná kapota – ja som sa tešil neuveriteľne nízkej cene 60 CUC za deň (keďže inde by ma to vyšlo u rovnakého modelu dvojnásobok). Dokonca nemal problém ani s tým, že auto som vybral v Santiagu a vrátil v Havane. Čínsky šrot našťastie nesklamal a fungoval dva týždne, ako švajčiarske hodinky z lepších časov – a to som mu občas dal riadne zabrať (či už rýchlosť, či neschodné poľné cesty). Nie je to však samozrejmosť – európsky manželský pár, ktorý mi dal cenné rady na prežitie, zažil o týždeň skôr na podstatne kratšej ceste a lepšom aute 4 defekty …
Takže – bolo to zaujímavé a stálo to za to – ale trpká pachuť sklamania predsa len ostala 🙁
Sorry za gramatické chyby – tomuto redakčnému systému bohužiaľ chýba možnosť editovania odoslaných príspevkov a pri písaní sa človek sústredí na to, čo chce povedať a nie na to, ako to povie 🙁
Rada: použite Discus, alebo niečo podobné – nikdy som síce nebol jednotkár zo Slovenčiny, ale až tak zle na tom predsa len nie som 😉