Irán. Nie mediálny, ale ten skutočný

Napadlo Vás, že to čo ste počuli o Iráne nemusí byť celkom pravda? Z médii sa na nás sypú informácie o tom, že tu žijú teroristi, že je Irán nebezpečný pre mier vo svete, že mu vládnu fanatickí ajatolláhovia, ktorí túžia zostrojiť atómovú bombu a chcú vymazať Izrael z dejín času. Kto sa však v Iráne ocitne zistí, že nebezpečný naozaj je. Je totiž nebezpečne príťažlivý a pohostinný, pretože v Iráne z ľudí ešte nevyprchalo kedysi povestné „Hosť do domu, Boh do domu.“

Irán je pre mnohých strašiakom, avšak realita je niekde úplne inde. Autobus z Istanbulu do Tabrízu, prvého väčšieho mesta za turecko-iránskou hranicou ide 30, niekedy aj 35 hodín, ale nikomu to neprekáža zaoberať sa časom. Tu v priestore medzi Blízkym či Stredným Východom ho aj tak nemožno merať európskymi štandardmi. Autobus do Tabrízu je plný Iráncov, ktorí sa vracajú z návštevy Istanbulu, dovolenky alebo z obchodného stretnutia. Pre mnohých cudzincov je tak prvým miestom, kde sa stretne s iránskou mentalitou. Stačí pár kilometrov a ozvú sa tóny tureckej hudby podfarbené orientálnymi hudobnými nástrojmi a ulička v autobuse sa premení na tanečný parket, kde sa vystriedali starší muži, vyzvali do tanca dokonca policajta v uniforme a napokon sa roztancovali aj iránske ženy a dievčatá. Konzervatívny národ? Kdeže! Prvé perzské slovíčka sa dostávajú do pamäte a o pár minút príde spočiatku nevinná otázka. „Máte v Tabríze, kde bývať?“ pýta sa Samira, ktorá cestuje s matkou a synom. „Nie? Idete k nám!“ neváha vzápätí odpovedať. Bez toho, aby sa o tom diskutovalo, bez toho aby sa bála, že si môže do bytu poznať neznámych cudzincov. Dostaneme posteľ, večeru a do noci sa zhovárame pri kanvičke čierneho čaju, iránskom nápoji číslo jeden a zmrzline. „Kresťania majú v Iráne dovolené piť alkohol, ale nikdy nie na verejnosti či mimo domova“ hovorí, keď si všimneme bar s niekoľkými fľašami. Hoci je v krajine alkohol zakázaný, dá sa zohnať. „Keď človek vie kde a ako, zoženie aj v Iráne všetko“ usmeje sa. Aj Samira aj jej mama sú kresťanky a hoci je hlavným náboženstvom v Iráne islam, dodnes tu žijú kresťania, ktorým nikto nezakazuje vyznávať ich vieru. Tabríz je krásnym miestom, pretože je prvým iránskym mestom s nádychom starej Perzie. Všetko je nové. Široké ulice sú plné žien odetých v čiernych čádoroch a šatkách na hlavách, muži v košeliach a nohaviciach sedia pred svojimi obchodmi a do toho neustále trúbia taxíky či mikrobusy z chaotickej dopravy. Najväčším ťahákom Tabrízu je Modrá mešita s veľkou kupolou, no najkrajším miestom je bazár, kde ožívajú predstavy a túžby Perzie. Granátové jablká, hrozno, ovocie, melóny, pistácie, oriešky, marhule, datle a kopa iného tu prehýba drevené stoly. Ľudia sa zdravia, tešia sa, že sem prišli cudzinci a raz jeden natiahne dlaň plnú pistácii na ochutnávku, raz druhý ponúkne sušené marhule. Milí ľudia, ktorí sa nesnažia ťahať turistovi popod nos medové motúzy a dohnať ho ku kúpe. „Ak človek chce, tak kúpi“ prezradí svoju taktiku obchodník Reza so stánkom s orechmi. Má pravdu, každú chvíľku niekto zastaví a naberie si do igelitky.

Irán. Nie mediálny, ale ten skutočný — Teherán – ľudské mravenisko

Kým nás Samira povodí mestom, doma jej matka pripravuje perzský tradičný obed. „Nemôžete od nás odísť pred tým, než Vás pohostíme“ povie pokojne ako by to bola tá najobyčajnejšia veta na svete. Stretli sme sa len včera a už sme súčasť rodiny. Na zemi pristála plachta a ňu rozložili ghormeh sabzi, kúsky kuraťa v špenátovej omáčke s citrónom, chlebové placky, nakladaný baklažán, zelenina, poháre s čajom, džús a aby toho nebolo dosť, napokon sa rozkrájajú krvavo červené granátové jablká, ktorých chuť ospevoval nejeden perzský básnik. Človeka dobiehajú myšlienky, prečo to všetko robia a premieta si v hlave ako by vyzeralo to, keby prišiel Iránec na Slovensko. Dostalo by sa mu pozvania k niekomu domov? „V Iráne veríme, že každý cudzinec, ktorý sem príde je pocestný o ktorého sa treba postarať“ Skutočne, stará známa pravda „Hosť do domu, Boh do domu“ tu nie je hraná formulka, ale nepísané pravidlo, ktoré majú Iránci v krvi. „Keby ste potrebovali, tu máte kartu na telefón a ozvite sa“ lúčime sa pred domom. „Taxikárovi neplaťte, už sme to vybavili“ dodá jedným dychom. Pohostinnosť Iráncov je pre nás miestami zložitá, pretože nechcú za to nič a čokoľvek im darujeme aj tak nevyváži to ako sa dokážu správať k neznámym ľuďom.

Medzi najkrajšie iránske mestá patrí bez akýchkoľvek pochýb Esfahán. Iránci k jeho názvu často pripoja ešte slovíčka Nesf-e Džahán, čím vytvoria nielen rým, ale pozdvihnú ho na piedestál. V preklade totiž znie „Esfahán je polovica sveta“. Obrovské Emámové námestie patrí k najväčším na svete a z jeho okrajov sa nad hlavy ľudí dvíhajú fantastické stavby, ktoré sami o sebe predstavujú geniálneho ducha perzskej architektúry. Mešita Šejka Loftolláha je drahokamom a radí sa medzi najkrajšie stavby celého sveta. Sem na námestie sa vždy podvečer zbiehajú ľudia a trávia tu čas. Nesedia doma pred televízorom, internetom, ale prídu sem s priateľmi, rodinou, deťmi a počkajú kým Esfahán prikryjú hviezdy. Vezmú si so sebou varič na vodu, aby im nechýbal čaj. Ženy porozkladajú na trávnik taniere, plachty a rozložia jedlo pripravené doma, deťom vopchajú do ruky pár bankoviek, aby neďaleko kúpili čerstvý, chrumkavý chlieb a priamo v centre mesta si spravia piknik. Iránci milujú zeleň, milujú parky, vysedávanie v nich a tiež milujú rozhovory. V parku za riekou Zajandeh, medzi starobylým mostom Si-o-Seh Pol a arménskou štvrťou Džolfa sedí skupinka dievčat. Ozve sa pískanie a následné pozvanie na čaj. Sedieť v iránskom parku v Iránkami a popíjať čaj? Veď u nás sa predstava iránskej ženy zhoduje s postavou ponorenou do čiernej farby, ktorá sa na muža nemôže ani len pozrieť, nieto ho ešte pozvať na čaj. Mladé študentky chodia na miestnu univerzitu a v parku si krátia dlhé chvíle. Zaujíma ich svet mimo Iránu, ako sa žije v Európe, ako sa žije ženám či dievčatám v Európe. „Tu musím nosiť cez vlasy šatku a nenávidím ju“ povie Arnika, najzhovorčivejšia z dievčat. Ako mnohé mladé Iránky aj ona má nalakované nechty, má rada topánky na opätku, upravené vlasy a nenosí čierny čádor. „Ten je pre staré ženy“ hovorí. Mladé Iránky v mestách ako Esfahán, Teherán či Širáz nosia len kabátiky zvané manto a farebné šatky prehodené cez vlasy. Elegantne si ich uviažu tak, aby im trčali vlasy v prednej časti a sem tam im šatka skĺzne na krk. „Zahodila by som ju keby som mohla“ znechutene si ju napraví. Dvojica policajtov sa blíži smerom k našej skupinke a keď máme obavy čo sa bude diať Arnika spraví niečo čo sme nečakali. Rozbehne sa k nim a zavolá ich k nám, aby sme sa zoznámili. Podáme si ruky, prehodíme pár slov a zaželajú nám krásny pobyt v Iráne. Je to všetko iba sen?

Umelecký Širáz na juhu krajiny leží neďaleko starobylých trosiek nesmrteľnej perzskej ríše. Tam sa zo zeme dvíha kamenná hrobka perzského kráľa Kýra Veľkého, ktorého perzské meno Kúruš sa často objavuje aj dnes v menách mužov. Tam kedysi stál slávny Perzepolis, jedno z najkrajších miesta vtedajšieho sveta, ktorý zo sveta nezmietol nik iný, než Alexander Veľký. Tam dýchajú zabudnuté príbehy veľkej ríše, no Širáz dýcha dodnes. Jeho stredobodom je hrobka básnika Haféza za ktorou prichádzajú ľudia zo všetkých miest krajiny. Milujú ho pre jeho verše a mnohí ich dokonca ovládajú. Jeho hrobka sa ukrýva pod kamenným altánkom a do chladného kameňa vytesali rozťahané arabské písmo. Študentka podíde bližšie a ponúkne sa, že verš prečíta. Z jej úst vyletujú perzské slovíčka a hoci človek nerozumie takmer nič, telom mu prebehnú zimomriavky. Je ľahké si zamilovať perzštinu znejúcu ako rajská hudba. V čajovni na rohu záhrady sa stretávajú ľudia aj celé rodiny. Muži nosia malé papagáje, ktoré zobákom vyberajú Hafézove verše a ľudia si ich za pár drobných kúpia pre šťastie. V čajovni si ich čítajú a zapíjajú čajom. Tu cítiť ako si miestni vážia svoju kultúru a svojich básnikov či spisovateľov povýšili na niečo nesmrteľné. Starší muži sedia spolu a bavia sa o literatúre. Hovoria anglicky aj francúzsky, jeden z nich rusky. Za starého režimu, za Šáha cestovali po Európe a teraz sem tam spomínajú na staré časy. Dnes sa Iráncom cestuje do Európy ťažšie kvôli vízam a byrokracii, no aj napriek tomu mnohí snívajú svoj sen o živote v Európe či Amerike. „S Amerikou nemáme problém, nepáči sa nám len jej vláda, ktorá sa z nás snaží spraviť teroristov“ zhodnú sa. „Ani Izrael nám neprekáža, veď aj v Perzii žilo veľa Židov bez problémov. Len politika je zlá. Ani tá naša nie je ideálna“ a jeden z nich naznačí okolo hlavy uviazaný turban. Rozlúčime sa tým, že nám starší pán z hlavy zarecituje Hafézov verš a pridá k nemu aj pár viet z básni Omara Chajáma. Potomkovia perzských básnikov a kráľov to v sebe jednoducho nezaprú.

Shiraz - shirazske mešity pripomínajú rozprávku — Shiraz – shirazske mešity pripomínajú rozprávku

Svet miliónového Teheránu predstavuje chaos, smog či preplnenosť, no aj tu sa dajú zažiť pekné momenty. Teherán je neviditeľnou čiarou rozdelený na dve mestá. Severný Teherán je bohatý, nablýskaný s výškovými budovami, ambasádami, kanceláriami a čistými ulicami, kým, Južný Teherán je ten chudobnejší, rozbitejší, no badať v ňom odlesky slávnej kultúry v podobe panovníckeho paláca či labyrintu bazárových uličiek. Odrazy paláca Golestán sa lesknä na vodnej hladine fontán a vnútri sa trblietajú tisíce zrkadielok. Žili tu králi Kadžarskej dynastie, pred tým, než sa začiatkom 20.storočia dostal na trón Reza Šáh Pahlaví, ktorý so svojim synom, neskorším vládcom zmenili Perziu na Irán a snažili sa ju vymaniť z pod konzervatívneho smerovania. Myslieť to určite nemysleli zle, ale ich diktátorským režimom, brutálnym potláčaním náboženstva, ktoré je pre Iráncov dôležité si pohnevali toľko ľudí, že sa revolúcia v 1979 už nedala zastaviť a na pomyselnom iránskom tróne sa objavil Ajatolláh Chomejní, ktorého portréty hľadia dodnes z ulíc, kancelárii, námestí či obrazov. Hovorí sa, že teheránsky bazár je bludiskom a presne to do neho cudzincov láka. Niektorí sa len opatrne prejdú blízkymi uličkami, no skutočným dobrodružstvom je oddať sa mu, nechať sa viesť uličkami, obchodíkmi, predavačmi a zabudnúť na čas. Teheránsky bazár je mikrosvetom, kde sa neustále niečo deje. Chlapci rozvážajú vozíky naplnené tovarom, tí menší zásobujú obchodníkov čajom, predavači sedia pred výlohami, hrajú drevenú tavlu, pijú čaj s cukrom a neustále sa medzi sebou zhovárajú či gestikulujú. „Dáš si čaj?“ ozve sa už asi desiaty krát a odmietnutie je v perzskom svete urážkou. „Ako vnímate Irán u Vás doma?“ objaví sa nepríjemná otázka. Po úprimnej odpovedi je štyridsiatnikovi Abbásovi smutno. „Naozaj? Veď sa poobzeraj dookola, nič z toho tu nie je. Sme ľudia ako Vy, rovnakí, ktorí sa chcú tešiť zo života, pozerať na svoje deti a byť šťastní.“ povie. „Povedz aký je Irán, keď sa vrátiš domov“ vraví Abbás a ja mu sľúbil, že poviem, pretože si to Irán zaslúži. Nebáť sa ho ako démona len pre to, že to niekto povedal. Nestrániť sa ho a nevyslovovať jeho názov akoby išlo o niečo strašné. Irán je krásnou krajinou, bohatou a hoci sa topí v problémoch ako každá iná krajina, tak Iránci sú hrdí, pohostinní, priateľskí a každému dajú pocítiť, ako sú vďační, že ste prišli a chceli ste ich zažiť na vlastnej koži.