Prešli sme cez 3000 kilometrov, spali sme 2 týždne pod hviezdami, sprchu sme nevideli a piesok sme mali až za ušami. Potili sa v 50°C horúčavách, vypili denne až 6 litrov vody, nachodili desiatky kilometrov po rozpálenom piesku, vyliezli sme na nejeden kopec, videli nomádov so stovkami tiav…
Žiadne útrapy nám nevadili a priali si, aby táto cesta nikdy neskončila. Neviem či bolo lepšie pozerať v noci na milión hviezd či počúvať ťavy na Sahare alebo…
Každý deň a hodinu sme videli neskutočné veci nad ktorými sme žasli. Od tejto cesty som čakal všeličo, ale nemyslel som si, že budem tak šokovaný. Od Čadu som čakal niečo a dostal som omnoho viac. Ako keby sa tá všetka námaha zhmotnila do krás, ktoré nás neustále vábili. Koľko krát sme si povedali, že už nič lepšie nemôže prísť a v tom momente sme dostali ďalšiu cestovateľskú bombu do očí. Niekedy som mal pocit, že aj oko má problém všetko pekne naskenovať, aby si to mozog zapamätal. Nie, neviem to všetko opísať a chcel by som mať dar toho najlepšieho spisovateľa a básnika, ktorý by čitateľa vedel lepšie ohúriť. Preto sa pozrite na najkrajšie fotografie zo stredu Sahary.